Opět se stalo číslo 7 šťastným!!! Reportáž s fotkami najdete zde ;-)

Další 2 české fanynky potkaly Alana!!! Reportáž s oskenovaným autogramem je tady
   
7 českým fanynkám se splnil sen, na vlastní oči viděly Alana!!! Reportáž s fotkami a videem naleznete zde :)

2006 Berlinale

Katharina měla možnost vidět Alana dvakrát a to na Berlinale, když měl premiéru Snow Cake, a poté na premiéře filmu Parfém: Příběh vraha.

"Fot'ák jsem měla jenom na Berlinale a dostala jsem Alana před objektiv jakž takž. Musela jsem zvednout kameru nad hlavy všech těch lidí přede mnou, takže na jedné fotce mám jenom jeho nos a krásnou kravatu (a krásné rty, pro které jsem také hlasovala ;-).

   © Katharina Hinderer

Katharino, díky moc :-*

Odkaz na stránku věnovanou festivalu najdete zde.

25. 10. 05 Rozhovor Andrewa Marra s AR (původní info)

Rozhovor se uskutečnil v 18:30 hod (dle údaje na lístku objednaném fanouškem) a Alan ho začal tak, že poprosil fanúšikov, aby nefotili ani nerobili žiadne nahrávky, lebo ináč ich zabije (to boli jeho slová;-). (zdroj)

Celkovo mal vraj Alan na rozhovore mizernú náladu a ani po show keď vyšiel nedovolil fanúšikom nič fotiť...:-/

O záznamoch a fotkách zo show povedal, že nechce, aby to skončilo na internete a že ak také niečo zistí, že bude mať pocit, že už nič nemôže otvorene povedať na takých udalostiach a že začne cenzúrovať to čo hovorí.

Kto si chce prečítať, niečo o rozhovore, nech prezrie zde od 25.10. a RedTango.

Na konci povedal, keď sa pár fanúšikom podarilo ho vonku po rozhovore predsa len odchytiť, že je to kvôli ebay... Lenže to boli fanúšikovia. A nejaký tam boli až z talianska... Ale aspoň že dostali autogrami. Fakt si myslím, že slintajúca fanynka sa dá od ebay predajcu ľahko rozlíšiť. Ale je tiež pravda, že nejaký ebay predajcovia sú tak drzí, že zo stránok fanúšikov berú fotky a predávajú ich ako svoje na ebay. Lenže trestať za to fanúšikov... :-( Ale bol vraj fakt v strese...
 

Reportáž od Sheeny (Překlad Eowyn)
http://alanrickman.hypermart.net/guestbook/ar-guestbk.htm

Predtým, ako sa interview začalo, po tom, ako sa ľudia usadili v posluchárni, prišiel niekto zo strážnej služby a oboznámil ľudí, že nie je dovolené fotografovať, filmovať ani robiť zvukové nahrávky.

Začalo to predstavením Alana Rickmana a Andrewa Marra mužom, ktorý bol šéfom niečoho na tej vysokej škole. Ospravedlňujem sa, že si nepamätám ani jeho meno, ani titul, ale jeho uvedenie bolo zábavné.

Prvou vecou, ktorú Alan urobil po tom, čo Andrew Marr začal hovoriť, bolo, že upozornil, aby sa nefotografovalo a aby nik rozhovor nenahrával alebo netočil. Pretože nechce, aby to skončilo na internete a ak ľudia budú robiť také veci, tak sa postupne začne cítiť, že nemôže otvorene hovoriť na takých udalostiach a začne cenzúrovať to, čo hovorí. Alan Rickman taktiež zavtipkoval, že ak zistí, že si niekto rozhovor nahral, že ho zabije. Takže tí, čo ho rešpektujeme, sa pri popise musíme sústrediť na naše spomienky.

Rozhovor bol veľmi zaujímavý a Andrew Marr sa opýtal pár zaujímavých otázok o Alanovej voľbe povolania, ohľadom toho, čo ho prinútilo rozhodnúť sa proti umeniu a ísť k divadlu a podobne.

Alan hovoril o čase strávenom v Latymer a o tom, akých "bláznivých" učiteľov mal, ktorí pracovali na tom, aby svojich študentov inšpirovali, zasmial sa a upresnil to vysvetlením, že robili všetko, čo mohli, aby pomohli študentom rozvinúť ich silné stránky... Hovoril o hrách v Latymer a Christmas Revue shows, ktorú pripravili, povediac, že niektorých učiteľov by v dnešných časoch isto skúmali kvôli ich použitým metódam, hlavne ak sa vezme v úvahu, že niektorí z nich si nenechali ujsť príležitosť obliecť sa do drag... ešte viac sa rozosmial. (pozn. Alis: jedním z možných překladů pro "drag" jsou např. sáně;-)

Hovoril o tom, aké mal šťastie, že získal štpendium pre Latymer a taktiež o tom, aký bol zlý v tradičných predmetoch, uvedúc, že dostať 4% z fyziky nebolo preňho nič neobvyklé. A že raz mal na úlohe napísanú poznámku od učiteľa: "hysterické", čo znamenalo na vlasy trhanie hysterické skôr ako to, že by sa na tom bavil. Takisto povedal, že jediný experiment, ktorý si z fyziky pamätá, bol s implodujúcou konzervou a to vraj jednoducho preto, že preňho to bolo veľmi vizuálne a preto niečo ako divadlo. Povedal, že jeden z jeho učiteľov bol dosť excentrický na to, aby im dovolil používať knihy pri skúškach na 'A' level jednoducho preto, lebo vedel, že sa ten predmet priebežne učili a povedal, že skúšky by nemali byť testy pamäte študentov.

Napriek tomu, že tvrdí, že nebol v škole dobrý, miloval angličtinu, čo ho dokonca doviedlo k tomu, že bol prijatý na univerzitu v obore angličtina. Namiesto toho sa rozhodol ísť na Chelsea a študovať umenie. Povedal, že jeho dvoma láskami na škole boli angličtina a umenie.

Alan taktisto hovoril o tom, ako sa dostal na Chelsea College of Art, povedal, že jeho učiteľ výtvarnej na Latymer mu povedal, aby na prijímací pohovor zobral len 2 abstraktné kresby, ktoré spravil ako letný projekt. Povedal Alanovi, aby klamal o tom, čo sa stalo s jeho zvyšnými prácami a povedal, že ich doma vytopilo alebo také niečo a prežili to len tie dva kúsky. Chelsea veľmi zaujali tie dve diela, ale musel pre nich ešte nakresliť zátišie alebo živý model... Zasmial sa a povedal, že jeho miska s ovocím musela byť dobrá. Trochu hovoril o hodinách a ako tam kreslil svoj prvý nahý model atď. Taktiež povedal, že v tom bode jeho života nemal skutočne žiadnu jasnú predstavu o tom, čo by chcel robiť a ako počas prvého roku doslova skákal z jednej triedy do druhej. Takisto mal pocit, že rok bol preňho krátke obdobie aby si vybral, na čo by sa skutočne chcel špecializovať počas štúdia tam.

Povedal, že mal pocit, že to nie je to, čo by chcel robiť a to bolo vtedy, keď sa rozhodol odísť a so skupinou priateľov založil "Grafitti". Povedal, ako mali skupinku ilustrátorov a pár dizajnérov a on fungoval v podstate ako 'predajca' roznášajúc portfólio prác na miesta, kde by mohli mať záujem o grafický dizajn, pokúšajúc sa zaobstarať prácu zvyšku.

Alan hovoril o tom, aké to bolo na Chelsea ... počas 60-tych rokov a spomenul, že sa zúčastnil na (myslím, že to bola) Grosvenor Square demonštrácia v 1968. I keď uviedol, že počas toho obdobia nebol príliš politicky aktívny.

Trošku sa zasmial a povedal, že celkom určite bol počas toho obdobia „mod“. (http://en.wikipedia.org/wiki/Mod_(lifestyle) *pozn. Eowyn) Pre tých, čo nevedia, tak počas 60-tych rokov sa v UK delili mladí ľudia na „mod“ a „rockerov“.

Andrew Marr sa opýtal Alana na umenie a či ešte maľuje alebo kreslí. Povedal, že keď má čas, tak kreslí. Taktiež povedal, že je to časť z neho, ktorá mu dovoľuje komunikovať s dizajnérmi setu atď ako časť jeho vybavenia pre herectvo a režírovanie. Taktiež povedal, že možno, keď bude mať dosť hrania, sa vráti k maľovaniu, ale bolo by to len súkromne, nie ako kariéra.

Povedal, že ako herec, má v sebe hlások, ktorý treba ochraňovať, a to je jeho inštinkt. Hovoril o tom, ako sa učil Alexandrovu techniku v RADA a uvedomil si, že to bolo niečo, čo potreboval, že mu to pomohlo. Spomenul, že keď prišiel do RADA mal pocit, ako keby si celé jeho telo vydýchlo, pretože konečne bol tam, kde mal byť.

Andrew Marr spomenul, že mnoho jeho scén bolo vystrihnutých z Robina Hooda a opýtal sa ho, aký mal pocit z toho, čo mu Costner urobil. Alan bol veľmi taktný a nechcel to rozmazávať, jednoducho povedal, že nevedel, že to bolo rozhodnutie Kevina Costnera alebo či to bolo rozhodnutie filmovej spoločnosti ... a že by si ľudia mali pamätať, že ten film bol o Robinovi Hoodovi a že on nehral Robina Hooda. Alan povedal, že bol v USA len 2 dni, keď mu dali scenár k Die Hard a on povedal svojmu agentovi, že v tom nechce hrať... Jeho agent mu povedal, že by mal, pretože ľuďom zvyčajne neponúkajú také scenáre, hlavne keď sú v USA len 2 dni. Tak to zobral, taktiež hovoril o tom, ako ho v prvý deň na skúške kostýmov chceli obliecť za teroristu. Opýtal sa prečo a povedal, že to nebude vyzerať dobre, pretože bude obkolesený všetkými tými 2 metrovými chlapmi... tak navrhol, aby Hans mal na sebe oblek a tak sa mohol stretnúť aj s Bruce Willisovou postavou a predstierať, že je američan. Vysvetlil, že niektoré z veľkých scén, pre ktoré je film známy, vzišli z jeho pýtania sa a používania tréningu, ktorý mal z RADA. Hovoril o Galaxy Quest a ako všetci hlavní herci okrem Tima Allena mali za sebou divadelné základy a ako to spôsobilo, že sa cítil ako v divadle so širším repertoárom, pretože sa každé ráno zišli aby prediskutovali scény. Pri Galaxy Quest nerobili žiadne skúšky, jednoducho sa do toho pustili a točili scénu, povedal, že ľudia, ktorí to točili atď. nechápali, prečo by niekto chcel skúšať.

Hovoril o dvoch obdobiach keď robil pre RSC a ako po prvý krát bol príliš mladý a nebolo to preňho dobré, ale po druhý krát bol viac pripravený a vedel, čo chce, takisto ako aj úlohy, ktoré by preňho boli vhodné. Povedal, že po prvý krát to nebolo to pravé, keď už pár dní po príchode sa s niekým hádal o tom, ako stvárnil Ferdinanda v "The Tempest", režisér mu povedal, že ak bude Ferdinanda tak hrať, tak sa mu vysmejú a Alanova reakcia bola "A?" pretože to je to, ako videl Ferdinanda a chcel ho tak hrať. Druhý krát keď pracoval pre RSC to už bolo preňho lepšie, pretože vedel čo chce a mal viac skúseností. Povedal, že jedna z hier, ktorú považuje za svoju najlepšiu bola "As you like it" za ktorú dostal príšerné recenzie, ale stále si stojí za tým, že bola jedno z jeho najlepších.

Andrew Marr nechal možnosť klásť otázky z publika a na prekvapenie sa ho nik neopýtal na Harryho Pottera, možno sa ľudia poučili, že o tom nechce hovoriť pre prípad, že by niečo prezradil. Bolo pár dobrých otázok, ale obávam sa, že si ich všetky nepamätám, dúfam, že niekto z tých, čo sa tiež zúčastnili, si ich zapamätali. Pamätám si, že sa mladá Američanka opýtala na "My Name is Rachel Corrie" a či hra pôjde do New Yorku, povedal, že o tom uvažujú a snažia sa to zariadiť. Jediným bodom úrazu preňho je bezpečnosť Megan Dodds, nechce riskovať jej život. Povedal, že si je vedomý hrozieb na internete od rôznych skupín a ako ho opisujú ako sebanenávidiaceho žida, zasmial sa a povedal, že to bolo prekvapenie pre jeho welšsko metodistickú osobu. Taktiež povedal, že ho označili ako anti-semitistického a pod.., čo ako povedal, nie je pravda a že ľudia, ktorí píšu také veci očividne nevideli hru ani nečítali knihu. Taktiež povedal, že ľudia sa mýlia, ak hovoria o Rachel Corrie, že nenávidela Ameriku a že zradila svoju krajinu a pod.. Povedal, že bola patritkou, jednoducho len nesúhlasila, čo ich vláda robila v Izraeli. Takisto poukázal (veľmi rozumne ako si ja myslím), že môžete nesúhlasiť s vládou, bez toho, aby ste boli proti celej rase.

Jedna žena sa opýtala skutočne náročnú otázku o tom, ako sú filmy a divadlo ovplyvnené alebo ovplyvňujú social housing... Alan ju požiadal o upresnenie, pretože nechápal, na čo sa tým pýta, takže sa to pokúsila vysvetliť znovu a on sa opýtal, či myslela council housing? Potom povedal, že on vyrastal v council house... ale že (takisto ako zvyšok nás) stále nechápe, kde sa tým chce dostať a zdalo sa, že ona nie je schopná (alebo nechcela) otázku zjednodušiť a obaja Alan aj Andrew sa zarazili, ale potom Andrew zmenil subjekt.

Alan povedal, že podľa neho je terajší školský systém deprimujúci pretože učiteľov viac trápi vypĺňanie formulárov a triednych tabuliek ako vyučovanie. Povedal, aké je to absurdné, dokonca aj v RADA musia vypĺňať tabuľky o tom, ako učia atď... a uviedol, že keď on bol študent v RADA, jedny z jeho najlepších hodín boli tie, keď zastavil učiteľa na chodbe. Dodal, že jeden ho naučil medzi hodinami na chodbe ako Vanya plakal a ako by také niečo mohol niekto vložiť do tabuľky... V tomto sa nezhoduje so súčasnou politikou vlády.

Zbežne spomenul aj to, ako sa cíti z toho, že britské filmy sú nútené zakryť ich kultúru alebo zabaliť ju tak, že je viac prístupná iným krajinám. Ako si myslí, že je to hanba a že má pocit, že hlavnou motiváciou tohto je, že producenti sa snažia byť úspešní v Hollywoode. Zavtipkoval o tom, ako vo filme Notting Hill neboli žiadny černosi. Aj keď poznamenal, že má rád Richarda Curtisa, bola to hanba, že pretože chcel uspieť, neukázal ako tá oblasť skutočne vyzerá.

Pýtali sa ho, či niekedy sníval o Hollywoode, jednoducho povedal, že o tom nikdy neuvažoval a ani neuvažuje. Povedal, že jednoducho hrá a robí to, čo chce.

To je všetko, na čo som si nateraz spomenula.

Oh pre tých, čo sa zaujímajú, ako vyzeral atď... Mal oblečené svetlé rifle (tie so záplatou na ľavom kolene) tmavosivú košeľu, ktorá sa trochu leskla a o niečo tmavšie sako a topánky boli tmavé s prúžkami. Vlasy mal sivé, tmavšie vzadu, a veľmi svetlé vpredu. Rima tam bola s ním, sedela na rezervovanom kresle v druhom rade (myslím). Po rozhovore nezostal a rýchlo odišiel, ale prevzal pár darčekov od fanúšikov.
 

http://www.websitetoolbox.com/tool/gb/flipper828?trail=150 (Překlad Eowyn)

Pred rozhovorom nás bezpečnostná služba varovala kvôli kamerám, telefónom a nahrávacím zariadeniam. Alan povedal, že ak zistí, že ich niekto použil, tak ho zabije, pretože nevedel, čo iné povedať, aby zastrašil ľudí od dávania ilegálnych nahrávok na internet.

Mal na sebe svetlomodré rifle, hnedé šnurovacie topánky, tmavosivú košeľu odgombíkovanú pri krku a čierne sako. Jeho vlasy sú takmer prirodzenej farby, skoro celé strieborné a majú dobrú dĺžku, nie sú príliš krátke. Dosť sa vyjadruje za pomoci rúk a stále s nimi pohyboval, keď chcel niečo vyjadriť pri rozhovore. Andrew Marr začal pýtaním sa ho na začiatky jeho kariéri a jeho čas strávený na vysokej škole. Povedal, že ľudia, ku ktorým najviac vzhliadal, boli jeho učitelia v škole a že predložil 2 abstraktné obrázky na prijatie na vysokú školu. Taktiež povedal, že musel nakresliť nahú ženu a v tom veku predtým ešte žiadnu nevidel.

Povedal, že nevedel, akým smerom sa v kariére uberať, ale keď prišiel do RADA mal pocit, ako keby prišiel domov. Povedal, že na začiatku kariéri účinkoval v jednej hre, za ktorú dostal najhoršie kritiky aké kedy dostal a bola to hra, ktorú mal najradšej.

Po tom, ako sa ho AM dopýtal na začiatky jeho kariéry, opýtal sa publika, či niekto nemá nejakú otázku. Niekto sa opýtal o Rachel Corrie a on povedal, že chodí na predstavenie každý večer. Taktiež povedal, že sa vedú rozhovori o prenesení hry do NY a taktiež povedal, že sa obáva extrémistov, ktorý hovoria kadejaké blbosti a tiež sa bojí o bezpečnosť Megan Dodds. Takže ak sa hra otvorí na Broadway zdá sa, že AR bude tam.

Taktiež povedal, že v jeho vnútri je akýsi hlas, ktorému načúva, keď sa rozhoduje o zobratí úlohy a že by malo byť 10-ročné dieťa vnútri každého herca. Povedal, že keď mu ponúkli úlohu Hansa Grubera v Die Hard chcel ju odmietnuť, ale jeho agent mu to nedovolil, pretože bol v Hollywoode iba pár dní a že sa ľuďom neponúkne tak rýchlo taká príležitosť. Povedal, že tú rolu pozmenil tým, že sa pýtal na to, prečo Hans napríklad mal nosiť zbraň, ak mal okolo seba tých 2 metrových zabijakov a prečo by nemohol mať oblečený oblek a že ak by hovoril s Americkým akcentom, tak by mohol hrať scénu s Bruceom Willisom. Bol veľmi diplomatický, keď hovoril o Kevinovi Costnerovi a povedal, že film sa volal Robin Hood, poukazujúc na to, že sa nevolal Šerif z Notinghamu.

Musím povedať, že Alan nevyzeral nadšený, že tam musí byť a po rozhovore unikol bočným východom. Nebola príležitosť spraviť žiadne foto ani získať autogram a myslím, že potom ešte niekde išiel, keďže tam bola s ním aj Rima, ktorá sedela vpredu a mala na sebe dlhý čierny kabát.

***

Definitívne povedal "zabijem vás" ak niečo nahráme. Mal na sebe staré známe rifle a nezastrčenú košeľu a slušné bruško! Avšak celkovo vyzeral dosť dobre.

Hovoril hlavne o škole, vysokej škole a hereckej škole, veľmi málo o filmoch okrem Die Hard a to sme už počuli aj predtým. Úprimne povedané, ten chlap toho veľa neprezradí. Hra o ktorej hovoril z RSC s Juliet Steevenson bola As You Like It a očividne za ňu získal nahoršie kritiky, ale bola to jedna z vecí, s ktorou bol najspokojnejší.

***

Rozprával aj o Graffiti. Založil ju s nejakými priateľmi z vysokej a on bol tým, kto vybavoval telefonáty a zaobstarával zákazky, obchodný zástupca – ako on povedal.

Taktiež povedal, že v čase, keď bol na vysokej (60-te roky) bol časom veľkej politickej aktivity študentov a aj keď sám nebol aktívny, ovplyvnilo ho to a zúčastnil sa pochodu na Grosvenor Square!

***
 

http://www.tangoland.com (Překlad Eowyn)

Pretože som mala zle nastavené hodinky, tak sme tam prišli príliš skoro. A keďže sme nemali čo robiť, tak sme si išli sadnúť do kaviarne, z ktorej bol dobrý výhľad na vstupné dvere..nie som si istá, ako toto najlepšie vysvetliť, ale len tak sme sedeli a rozprávali sa a ja som zodvihla hlavu a Alan a Rima práve vchádzali cez dvere. Sranda, pretože v tom momente som sa cítila úplne pokojne a normálne a jednoducho som povedala: 'Oh pozri..tam je.' Potom som vytiahla svoj foťák a rýchlo cvakla fotku než ich vyviedli von tými istými dverami, aby ich voviedli dnu inou cestou. Nie je to bohvieaká fotka, ale bolo to milé prekvapenie môcť ho takto zahliadnuť.

S ostatnými ľuďmi sme zaplnili poslucháreň..nebola veľmi veľká, čo bolo dobré. Potom nejaký chlapík predstavil Andrewa Marra a Alana, ktorý sedel v strede na čiernom gauči...a interview sa začalo a na hodinu sme sa dostali do zabehnutých koľají, nič obzvlášť nové..Alan si dáva veľmi pozor na to, čo hovorí a dokonca vtipne varoval ľudí nieč nefilmovať, nenahrávať, alebo nefotiť „lebo ich zabije“..hahaha, aký zvláštny chlapík. Hovoril niečo málo o živote v 60-tych rokoch na vysokej umeleckej, o jeho zmene povolania z grafiky na herectvo, čo sa mu vydarilo, čo sa nevydarilo, atď..atď..diváci mali šancu sa tiež pýtať, ale nebol to obzvlášť *pôsobivý* rozhovor. Dosť regulovaný..myslím, hlavne voči študentom umenia, atď. a musím povedať, že tam boli dosť pomiešaný muži ako aj ženy, ale hlavne štidenti..čo si myslím, že bolo fajn..myslím, že bolo dobré, že mali príležitosť vypočuť si ho.

Alan je zábavný..keď sa usadil, tak si prezeral publikum ako mačka...robiac pauzi a žmúriac na niekoho, alebo niečo, čo si všimol..Neviem, či má problémy so zrakom, alebo či je to jeho zvyk, ale ste si dokonale vedomý, že on je dokonale vedomý. Zazrel niekoho, kto chcel spraviť fotku telefónom, usmial sa, potom pohrozil prstom akoby naznačoval „Tak to nie!“ ale veľmi priateľským spôsobom. Myslím, že akoby ironicky má temperament učiteľa, ktorý sa zdá byť si dokonale vedomý všetkého, čo sa okolo neho deje, ktorému nič neunikne, ale pritom má dobré srdce. Veľa sa pohybuje, posúva sa v kresle, berie drink a stále sa dotýka tváre..keď si myslí, že to môžete na jeho tvári spozorovať, tak mení výrazi ako uvažuje a rozmýšľa a reaguje.

Musím povedať, že bruško bolo zreteľné..Myslím, že v poslednej dobe ho posadla vykrmovacia mánia. Oblečený v čiernej košeli a saku, sediac akosi zhrbene na gauči a košeľu mal natiahnutú cez brucho...gombíky napnuté. Trošku to vyzeralo zábavne. OK, *bolo* to zábavné. Heheheheh. Bruško je stále medzi nami.

Na väčšinu z otázok odpovedal jeho typickým, poly-rozporuplným spôsobom, má zaužitý určitý spôsob, akým seba rozoberá..ktorý som spozorovala aj v iných interview...kde odpoveď nikdy nie je celkom taká, akú očakávate, alebo ju akýmsi spôsobom presmeruje na vyššiu úroveň relevantnosti.

Oh, pre tých, čo chcú viac detailov..mal oblečené rifle a hnedé topánky. Vlasy sivé. Keď bolo po rozhovore, odišiel z miestnosti a keď sme vychádzali halou späť k schodom tak som ho zazrela pri druhých dverách, slušne odmietajúc žiadosti o fotky...snažil sa byť milý, podľa toho, ako som videla, a poslednú vec, čo som zbadala predtým ako sa dvere zavreli, bolo, že sa usmieval, čo bolo dobrým koncom môjho zážitku.
 

http://www.websitetoolbox.com/tool/gb/flipper828  (Překlad Eowyn)

Na rozhovore som sedela priamo za Rimou a ostatnými pozvanými hosťami. Rima je veľmi drobná a zdá sa byť milá, pretože sa na nás milo usmiala. Taiksto som mala pocit, že sa Alan necítil dobre, teda aspoň na začiatku, čomu asi nepomohol fakt, že 99.9% divákov boli ženy.

Bol zásadne proti fotkám, záznamom, atď. a aj keď chápem, že to bolo zamerané na bezohľadné ponuky na e-bay, bolo mi veľmi ľúto 4-roch talianok, 2 švajčiarok a jednej francúzsky, ktoré si ho nemohli odfotiť.

Avšak na konci, hoci Alan opustil prednáškovú sálu dosť rýchlo, v skutočnosti zostal v budove a Bluebeatbabe a ja (a tie 4 panie z talianska!) sme mali to šťastie stretnúť sa s ním vonku! Potriasla som si s ním rukou a podpísal mi autogram, ale stále trval na tom, že sa nechce fotiť, čo bolo skutočne škoda, pretože som sa s ním veľmi chcela odfotiť! Chvíľu som sa s ním bavila o rôznych veciach a povedal, že nebude môcť ísť na premiéru Ohnivej čaše. Veľa sa usmieval a bol milý, ale žiadne fotenie!!! Arr! Skutočne si nemyslím, že Alan sa cíti dobre ako "celebrita". Mal by ale rozlišovať medzi "skalnými" fanúšikmi, ktorí si uschovajú fotky ako osobný poklad a tými, ktorí chcú len zarobiť rýchle peniaze cez internet.

***

AndrewMarr/Alan Rickman.

Rozhovor začal o niečo neskôr... Alan vošiel dovnútra spodnými dverami spolu s Andrew Marrom, nasledovaný asi 5 hosťami, ktorí sedeli na rezervovaných miestach – medzi ktorými bola Rima, sedeli vpredu, tri sedadlá priamo predo mnou!

Rima mala oblečenú čiernu sukňu a čiernu blúzku a veľmi špicaté po členky vysoké topánky, buď tmavohnedé alebo tmavo fialové.

Javisko bolo zariadené veľmi spraťansky, len čierny gauč, na ktorom sedel Alan a kreslo pre Andrew Marra plus malý stolík s dvoma fľaškami vody, z ktorej si Alan párkrát odpil.

Alan mal oblečené modré džínsy s čiernou košeľou a čiernym sakom a hnedé kožené topánky.

Pred zahájením rozhovoru, pracovníci Chelsea vyšli do publika a prízvukovali „žiadne fotky“ a Alan tiež požiadal, aby sa nefotilo alebo nenahrávalo a citujem: „Prosím, vypnite ich teraz, ináč vás zabijem!“ s dôrazom na zabijem... Všetci sa smiali...

A.Marr začal rozprávaním o Alanovom pôvode z pracovnej triedy a o škole, do ktorej chodil a rozprávali sa o tom, ako raz dostal 4% na teste z fyziky, na ktorý učiteľ napísal: „hysterické“ v zmysle, že je to nezmysel. Alan povedal, že na jediný pokus, na ktorý si z fyziky pamätá, je implodujúca konzerva, pretože sa pritom niečo dialo a prepojil si to s „divadlom“.

Hovoril o tom, ako mu poradili povedať, že stratil svoje diela a poslať len dve ako prihlášku na Chelsea. Alan povedal, že to bolo v 1964 a že vtedy bol len jeden obchod s oblečením: 'Mary Quant' a jedna reštaurácia.

Hovoril o tom, ako ho požiadali nakresliť nahú ženu a že to bol preňho šok. Pokračoval tým, že vizuálna časť jeho výučby mu bola tiež prospešná ako hercovi a režisérovi. Pevne povedal, že bol určite 'Mod' a nie Rocker.

Hovoril o Grafitti Design Company, ktorú založil a v nej pracoval do1972 a hovoril o malej, neformálnej amatérskej produkcii, na ktorej sa zúčastnil a ktorá vytvorila fantastické dielo.

Povedal, že: „Stále som 10 rokov za sebou.“ a „Moja hlava je mi občas v ceste.“

Povedal, že sa bojí, ako mládež prerazí, pretože nemajú 2-ročné základy v Panto a divadle, ktoré mal on.

Dostalo sa mu RSC tréningu, keď sa stretol s Peter Barnesom v Aldwych počas hry zvanej 'The Bertand' o Phillipovi 11tom španielskom a Alan povedal, že to bolo preňho vzrušujúce a že to zmenilo jeho život. Neskôr pracoval s Peter Barnesom na Edinboorougskom Festivale v 'The Devil Is An Ass' a 'Measure For Measure'

Alan povedal, že dokončil jeden rok na RSC a spotom odišiel a vrátil sa v 1985.

Hovoril o egu spisovateľov.

Robin Hood:
Andrew Marr hovoril o tom, že Costner vystrihol Alanove scény. Alan povedal, že o tom nevedel...

Alan pokračoval diskusiou o 'Galaxy Quest' a že nemali skúšky aže jednoducho len točili scény.

Smrtonosná pasca:
Alan povedal, ako neochotne zobral úlohu Hansa Grubera po tom, ako bol v Hollywoode len 2 dni. Ale jeho agent mu povedal: „Pozri ...také veci sa tu často nedejú... rozmysli si to..“ a nuž, zvyšok poznáme Yippee Kay ee!.

V Smrtonosnej pasci musel rozpoznať svoje možnosti a že v hraní tej úlohy bola akási dávka nevinnej logiky.

Alan povedal, že o Hollywoode nikdy neuvažoval a že bol príliš zamestnaný pokračovaním v bytí divadelným hercom.

MNIRC:

Alan má pocit, že Megan Dodds nanovo ovládla divadlo. Je naplnené 17-22 ročnými, ktorý sledujú jej vystúpenie.
Hovoril o „Svätej trojici“ filme, popkorne a kole a ako má divadlo stále schopnosť povedať príbeh.

Otázky z publika:

Niekto povedal, že jeho najlepším vystúpením bolo 1985 ako Jake v 'As You Like It'. Alan povedal, že to bola pamätihodná a veľmi dôležitá produkcia hoci kritici jej dali šokujúce hodnotenie.

MNIRC:
Aká je šanca priniesť ju do štátov?
Snaží sa o to... ale súčasná produkcia musí čeliť niekoľkým výhražkám...ľudia si namýšľajú, že kritizuje Israel a že je antisemitista.

Alan sa bojí o bezpečnosť Megan v New Yorku. Povedal: „RC je kronika... Nehovorím vám, čo si myslieť... sami si vytvorte názor“. Alan si myslí, že Rachel by bola skvelá spisovateľka.

Sociálna história. „Čo?“ bola Alanova odpoveď... Otázka o tom, či sociálna história formovala alebo odrážala divadlo... Toto bola komplexná otázka s ktorou si Alan nevedel poradiť.. Stále sa pýtal: „Čo tým myslíte? Povedzte to jednoduchšie!“ Dievča povedalo, že si robí M.A v divadle/filme a pracuje na ?téze? o prínose sociálnej histórie. Alan povedal, že ovplyvňuje oboje a pokračovali ďalej..Povedal, že v Nothing Hille neboli žiadny černosi.

A to bolo asi všetko.. Celý čas veľa gestikuloval, používajúc svoje ruky, aby sa vyjadril.

Extrémne rýchlo vyšiel von.. Niekto mu podal darčekový kôš práve keď vychádzal dverami a myslím, že sa mi podarilo odfotiť fotku. Vykľulo sa z nej jedno z talianskych dievčat.

Odišla som s Roxysue.. šli sme do baru .. po Alanovi ani stopa a tak sme vyšli von, kde čakali ešte 2 američanky a tie 4 talianky, ktoré boli skvelé.

Bola tam jedna žena s manželom, ktorý očividne pracoval pre Chelsea a o ktorom sme si myslei, že sa pokúša zistiť, či tam Alan ešte je. Ďalšia žena vyšla von. Sedela vedľa Rimy a zdalo sa že naznačuje, že by tam ešte mohol byť. Vyšla som dole ulicou, zabočila doľava a cez dvere som zazrela Alanov profil – takže som sa rýchlo ponáhľala k zadnému vchodu a áno.. bol tam Alan.

Podpísal fotky pre talianky a Roxysue. Opýtala som sa, či si ho môžem odfotiť. Odpovedal: „NIE EEEE, žiadne fotky. Príliš veľa ich skončí na ebay.“ Na čo som odpovedala, že tento nikdy neskončí na ebay. Potom povedal: „Mám strapaté vlasy!“ Čože? Tak či tak, rešpektovala som jeho žiadosť. Podpísal mi môj program z Privat Lives, potriasol mi rukou a ja som povedala, že mi bolo cťou sa s ním stretnúť. Hovorili sme o Parféme – natáčanie sa dokončilo a opýtala som sa jo ako pokračuje 'Nobel Son'.. Odpovedal, že to vyzerá nádejne a tiež, že nebude na premiére HP v novembri.

Poďakovala som mu, že sa zúčastnil na rozhovore.. Bola som prekvapená, že som s ním tak ľahko hovorila. Odišiel smerom k Westminster aby dobehol Rimu. Talianky boli nadšené a ešte 30 minút po tom o ňom štebotali – boli v Londýne na 6 dní a dnes sa vracali do Ríma a Milána.
 

Rachel Corrie, 19.10.2005
Elaine (http://www.websitetoolbox.com/tool/gb/flipper828)

To bol ale večer! Stalo sa mi to isté, čo minule a prekliaty Circle Line bol znovu mimo prevádzku takže som to musela obísť cez Notting Hill a zobrať si Taxi. Dostala som sa tam ale už nezostal čas na to, aby som si dala drink (ústa vyprahlé) v bare a bola som veľmi nahnevaná, keď som niekoho začula ako hovorí, že Alan tam bol. Avšak, veľmi nápadný hlas doľahol k mojim ušiam a otočila som sa, aby som uvidela Alana stáť vo dverách! Celú hru sledoval z toho miesta - 2 rady nado mnou – čo bolo veľmi frustrujúce, pretože som vnímala, že je za mnou a že sa nemôžem otočiť!

V každom prípade hra bola ešte lepšia – podľa môjho skromného názoru – tu dole ako v malom divadle hore. Zdalo sa, že Megan Dodds "ovláda" celé javisko. Bola brilantná a zaslúži si nejaké ocenenie. Rozhovor bol veľmi zaujímavý – a ako niekto povedal, bolo tam veľa ľudí, ktorí vyjadrovali mnoho politických názorov! Zdalo sa, že Alan sa do toho nechce veľmi miešať. Povedali, že dúfajú, že s hrou budú môcť ísť aj do USA a taktiež – Alan bol o tomto dosť pevne rozhodnutý – že ju sfilmujú. Ak vyšlo moje ilegálne zvukové nahrávanie, dúfam, že sa mi podarí urobiť prepis, ale bystrozrakí uvádzači boli naokolo, takže som svoju kameru musela skrývať.

Rozhovor trval asi 30 minút. Konečne som dostala drink a zobrala si ho k sedadlám pri vchode, z ktorých vidieť na bar. Stretla som sa s Ricky-Nicky, ktorá prišla práve vtedy na drink s priateľmi – dobre premyslené! Videla som Phyllidu Law odchádzať práve vo chvíli, keď Megan Dodds a ďalší člen "výboru" prišli zľava – ale žiaden Alan. Ale ako PL vychádzala hore po schodoch, prišiel. Pobozkal ju na líce predtým, ako odišla.

V ruke mal pohár červeného vína a postavil sa za Ricky Nicky, ktorá si kupovala drink pri bare. Mala som brilantný výhľad z môjho "hniezda". Áno, Peekabooh, dosť používa pri rozhovore ruky, všakže? A rozpráva celú večnosť! Ale potom počúva veľmi pozorne.

Videla som to dievča, ktoré hovorilo o rozhovore (s Alanom – je z livejournalu – aj jej stretnutie budem prekladať *pozn. Eowyn). Ricky Nicky povedala, že počas hry čakala (to dievča, čo sa rozprávalo potom s Alanom) v bare, ale vošla dnu len na rozhovor. Akosi sa "pridala" k skupinke ľudí, s ktorými sa Alan potom rozprával v bare. Myslím, že ju treba obdivovať, že bola taká odvážna.

Kúpil si pár drinkov – a sáčok lupienkov (poznámka pre Red Tango!) A taktiež ich zhltal bez toho, aby z nich niekomu pri ňom ponúkol! A taktiež mal veľký zväzok dvadsiatok v jeho peňaženke.

Mal oblečené tie rifle, čo sme už videli – tie s tou záplatou na kolene, čiernu košeľu a sivé športové sako. Žiadne panda vlasy. Len pekná sivá. Dúfam, že si ich tak nechá! Keď sedel na javisku, bruško bolo VEĽMI dobre pozorovateľné. Zdá sa, že si užil pár dobrých obedov! Pleť mal dobrú, možno líca trochu ružové.

Samozrejme, musela som si kúpiť ešte jeden drink. Postavila som sa k druhému koncu baru, ale barman bol voľný na Alanovom konci, takže som išla a postavila som sa vedľa neho CENTIMETRE od jeho chrbta....slint.... Ale žiaden dotyk plecom nebol.

Stále tam stál s Megan Dodds po zavretí baru, ale ja som musela ísť na metro. Taxík čakal pred divadlom. Možno preňho?

Takže, som späť na zemi z oblakov. A teším sa na budúci týždeň! (To bude ten rozhovor s Andrew Marrom – ak sa to tak píše – čakajú nás teda ďalšie stretnutia :) *pozn. Eowyn)

***
doplnenie:

Ksichtíky robí celý čas! Na javisku, keď počúval, ako rozprávali iní, žmúril, pozeral úkosom, pohyboval ústami a tak! Taktiež sa hrá s vlasmi, svojim oblečením, nosom a ústami. Možno nervy? Nevšimla som si toho totiž keď hovoril v bare.

RickiNicki (http://www.websitetoolbox.com/tool/gb/flipper828)
Moje priateľky (Gaby, Corinna a Manu z nemeckej AR diskusnej skupiny) a ja sme sa rozhodli zájsť na drink do baru divadla, pretože sme vedeli, že bude nasledovať post-show rozhovor, takže sme dúfali, že tam bude.
Keď sme sa dostali do baru, vôbec nebol zaplnený. Zbadali sme nejaké modré kreslá, na ktoré sme sa usadili. Mali sme dobrý výhľad na bar, Corinna a ja sme boli oproti rohu, takže sme mali dobrý výhľad aj na schody.

Ako sme tam sedeli, zbadali sme nejakých ľudí vychádzať z divadla, ale pokračovali sme v rozhovore o kadečom možnom (a Alanovi samozrejme). Zrazu som ho zbadala stáť na vrchu schodov, hovoriť s nejakými mladšími priateľmi. Hra práve skončila a pred post-show rozhovorom bola malá prestávka. Takže, zišiel dolu schodmi a objednal si pohár asi červeného vína. Povedala som to priateľkám, keď som ho zazrela na schodoch, len tak mimochodom. Všetky sme boli tak nadšené z toho, že ho vidíme.

Po pár minútach sa ozval hlas z reproduktorov, že diváci MNiRC sa majú vrátiť na svoje miesta, pretože sa začne post-show rozhovor. My sme stále sedeli na našich kreslách a vychutnávali si víno. Alan vybehol po schodoch (bral 2 schody naraz) a zmizol v divadle.

Po tom sme si neboli isté, či sa ešte vráti k baru a rozhodli sa čakať objednaním ďalšej fľaše. Keď sa rozhovor skončil, moje priateľky ma súrili ísť do baru a objednať ďalšiu fľašu. Alan stále nebol v dohľade. Tak som tam stála pred preplneným barom, čakajúc, kým budem na rade, keď som kútikom oka zazrela Alana schádzať dolu schodmi a začala som byť mierne nervózna. Len o pár sekúnd neskôr za mnou moja kamarátka Gaby nahlas povedala: "Nicole, môžem ti pomôcť s pohármi" (alebo také niečo) a vedela som, že ON musí byť v mojej blízkosti. Tak som sa otočila a zbadala ho stáť pár cm za mnou (aaaaah). Začala som sa usmievať a tak som sa otočila dopredu späť k barmanovi. Nemohla som ani hovoriť, len som ukázala na menu aby som mu ukázala, akú fľašu vína chceme. A rukou som mu ukázala číslo "4" čo znamenalo 4 poháre. LOL. Bola som taká nervózna a chvíľu mi trvalo, kým som napchala svoje peniaze späť do peňaženky. Celá som sa chvela. A za sebou som mohla počuť jeho hlas... Bože!

Hneď ako som sa dostala k nášmu stolu, požiadala som Corinnu aby naliala víno, pretože ja som bola príliš nervózna. lol

Potom sme ho len párkrát zazreli pretože sme nechceli, aby bolo vidieť. (to, že ho pozorujú)
Keď som sa pozrela okolo baru, zbadala som Elaine sedieť hore a pozorovať bar. Tak som sa rozhodla povedať hello a trochu si s ňou pokecať, čo bolo skutočne milé. Nevedela som, že sa chystá prísť.

Takže som z hora mala dobrý výhľad a vychutnávala si ho. Neskôr som sa vrátila k priateľkám a okolo pol jedenástej sme išli.
Dobre sme sa bavili, ale nerozprávali sme sa s ním, ani sme ho nevyfotili. Bol uvoľnený a v dobrej nálade a bolo to jedno z najlepších stretnutí, aké sme s ním mali. Ok, pre mňa to bolo len po 2x, ale bolo to oveľa lepšie ako to prvé.


Gaby (http://www.websitetoolbox.com/tool/gb/flipper828)
Hello
Som Gaby, RickiNickina kamarátka a len som chcela povedať, že včera bol úžasný večer…
Všetko bolo perfektné, keď Ricki objednávala našu fľašu vína a ja som zbadala ako ON stojí tak tesne za ňou. .. arghh..
Však si to vezmite – fľaša vína, 4 poháre, jej kabela, menu… Ricki súrne potrebovala niekoho, kto by jej pomohol odniesť tieto veci späť k nášmu stolu Išla som k baru a postavila sa zaňho a Ricki, bolo to tam také preplnené.. nebola iná možnosť ako sa dostať k Ricki.. tak som sa jemne dotkla rukou jeho pravého ramena a povedala: ”Ehm.. Dovolíte”, príliš som sa bála naňho pozrieť, ale trošku sa odstúpil a ja som len povedala: ”vďaka” a natlačila sa k Ricki a opýtala sa jej, či potrebuje pomôcť.

Objednala a kým sme čakali na víno, stáli sme tam .. počúvajúc jeho hlas za nami, plne si vedomé toho, že stojí len pár cm za nami.
Kolená sa nám triasli..

Nakoniec Ricki dostala víno, ja som zobrala poháre. A pretlačili sme sa späť na naše miesta.
Odkiaľ sme ho nenápadne pozorovali.. ako sa opiera o bar, rozpráva, smeje..
Bol taký rozkošný a tak prirodzený. .
*ako RickiNicki ešte stále som v siedmom nebi*
Odišli sme z baru o 23:10..

***
doplnenie: Na otázku z diskusie – čo Alan hovoril napísala:
Nepamätám sa... Viem, že sa opýtal ženy, s ktorou hovoril, čo chce na pitie.. ale to je všetko, čo si pamätám. Je to divné.. Nepamätám si ani farbu jeho saka... ani keď som sa ho dotkla.
Viem, že mal oblečené rifle... a vyzeral úžasne.
A pamätám si ako znel jeho hlas..

AR se smál mým ponožkám (autor: Alba) 
 
Stretnutia s AR v Španielsku pokračujú (Pozor!, obsahuje spoiler z HP6!)
Za překlad mnohokrát děkuji Eowyn

Alan Rickman sa smial na mojich ponožkách!

Áno. Áno! ÁNO!

Stretli sme sa s ním. Hovorili sme s ním! Nuž, tak trochu... Zabudla som všetku angličtinu v momente, keď povedal: "Hello!" Oh! Znel, ako keby nás chcel nechať po škole! On je Snape! Nuž, Snape + plukovník Brandon, pretože bol pravý gentleman a mal na sebe úžasný kostým a parochňu a podbradník (myslím, že čj je to bryndáček) (nie, nie je tak starý! Večeral, takže podbradník mu chránil kostým).

Čakanie bolo veľmi zábavné, boli sme pred miestom, kde mali večerať a všetci zo štábu sa na nás divne pozerali. Potom sa začali objavovať extra herci v neuveriteľne nádherných kostýmoch, potom sa pri dverách objavila pôvabná Rachel Hurd-Wood a na okamih Alan...! A ani sme k nemu nešli! Len som tam stála a povedala: "Pozrite, Alan!" Ale to nás prinútilo prisunúť sa bližšie. O niečo neskôr bolo množstvo ľudí okolo miesta kde varili jedlo a mi sme sa stále pozerali k dverám. Ale ja som sa na moment pozrela na dav, ktorý tam stál, vtipkovala som o tom, že si zaflirtujem z chlapíkom zo štábu, aby som mala informácie o Alanovi a...znovu sa objavil pri stroji na kávu! Všetky sme povedali: "Alan!" a on sa pozrel naším smerom a usmial! Potom sa vrátil nesúc tri kávy (samozrejme nie pre nás) a zastavil sa pri nás aby nás pozdravil!

Toto je približná verzia toho, čo sa stalo potom:

Alan: Helloo!
My: (Omráčené jeho čarom osobnosti a hlasom.) Hi!
Ja: Mohli by ste...podpísať...?
Alan: Tvoje meno?
Ja: Alba.
Pozrie na mňa.
Vyhláskovala som špatne moje vlastné meno.
Alan ma opravil. A vyhláskoval moje meno!
Alan podpísal moje dvd Láska Nebeská.
Ja: ...Veľmi pekne ďakujem!!! *chichot*
Laurina figúrka Marvina prichádza na scénu.
Alan sa zatvári pobavene/šokovane.
Laura podá Marvina Alanovi.
Alan: Necháš si ju alebo ju predáš?
Laura nerozumie pretože drží svoje spodné prádlo. (O.O)
Laura: Čože?
Laura podišla k Alanovi a chytila ho za rameno (do toho, Laura!).
Tu som sa mu snažila povedať, že sme fanúšikovia a nikdy by sme to nepredali, ale ako som povedala, moja angličtina sa vytratila.
Alan sa usmial a opýtal sa Laury na jej meno. Potom sa podpísal na obal.
Lyd (tá, ktorej stretnutie som prekladala predtým) mu podala svoje dvd.
Alan ho podpísal.
Antmusique mu podala HBP.
Usmial sa.
Alan:(Snapovským hlasom) Čítala si to?
Antmusique: (pozerajúc trochu vystrašene) Áno.
Alan: Vieš, kto je (ukáže na nadpis) toto?
Antmusique: Áno.
Pozrie na nás (Myslím, že som vydávala zvláštne zvuky)
Ja: (ukazujúc naňho) Ste to vy! (Áno, cítila som sa ako idiot v tom momente ale som fanúšikom Snapea, musela som to povedať!)
V tomto momente nás Antmusique všetky prekvapila spravením interview s Alanom tým najprofesionálnejším spôsobom (skoro som jej zatlieskala).
Antmusique sa ho spýtala, či mu J.K.Rowlingová povedala, čo sa stane v HBP.
V prvom momente nepochopil. Potom mu došlo, čo myslela.
Alan: Nie, niečo mi povedala, ale nie všetko. Povedala mi, že táto kniha je o Snapeovi (tak to povedal?, nepamätám si čo povedal!). Zasmial sa! Je roztomilý! A impozantný a ešte stále mám pocit, že Barcelone odoberie body alebo také niečo! (ako Snape)
Antmusique sa opýtala...erm...niečo (sorry, pozerala som sa mu do tváre!).
Alan povie, že J.K.Rowlingová mu prezradila niečo o poslednej knihe.
Antmusique mu povedala, že sa ho na to teda nebudeme pýtať. A všetky sa zatvárime zvedavo. Usmeje sa na nás. Myslím, že spoznal, že sme skutoční fanúšikovia.
Laura sa opýtala, či sa s ním môžeme odfotiť.
Najprv povedal, že sa necíti dobre v kostýme a parochni. (v zmysle, že by to asi nebolo o.k., ak by sa niekde objavili fotky jeho vo filmovom kostýme - filmové tajomstvo - však vieme aký bol rozruch kvôli tomu, keď sa objavila tá fotka Siriusa) Znova ho prosíme ("Prosííííííííím..." "vyzeráte veľmi dobre!") Povedal, aby sme prišli inokedy, keď nebude v kostýme (znelo to, že hercom nie je dovolené nechať sa fotiť, keď sú prezlečený za postavy z filmu).
My: Nuž, veľmi pekne ďakujeme!
Alan: Bye!
My: Bye!
Pozerala som sa naňho ako odchádzal. Obzrel sa a pozrel na moju tvár, potom na moju sukňu a na moje prúžkované ponožky, výraz v tvári sa mu zmenila zasmial sa. Tu to máte! Alan Rickman sa smial na mojich ponožkách!
OH! Skutočne je veľmi atraktívny! A milý! A anglický! A...ten HLAS!
Stále nemôžem uveriť, čo sa dnes stalo! Jej!

Prvé zhliadnutie Alana v Španielsku (autor: Lydin)
Za překlad mnohokrát děkuji Eowyn

Takže - stretnutie sa odohralo v stredu 24.8. v Barcelone v Španielsku.

Lydin opis deja:

Včera (23.8.) som bola v centre s priateľkou zo školských čias a išli sme na Cathedral's square a bolo tam veľa áut s Nemeckými značkami a opýtali sme sa chlapíka z ochranky, či je to pre Parfém a povedal nám, že áno. Čakali sme, dúfajúc, že zahliadneme Alana (v prípade kamarátky Dustina ale zdá sa, že pán Hoffman natáčal len v Nemecku) a stretli sme sa s chalanom a dievčaťom, ktorí boli fanúšikmi Rachel (Peter Pan's Wendy) a šli sme s nimi k "dverám" kde filmovali ale už odišli. (herci)

Dopočuli sme sa, že dnes (24.8.) budú točiť na inom mieste a tak som tam šla s tými dvoma, s ktorými sme sa stretli včera. Chodili sme vzadu okolo miesta (kde natáčali) (je to park s "domom" (možno myslí altánok) v strede) a akurát sme v tomto momente premeškali Alana vchádzať; mal parochňu (vraj je nejaká sivá, vzadu zviazaná do copíka - takže niečo ako nosili tí doktori v Mesmerovi) ale nemohli sme s ním hovoriť, lebo bol od nás dosť ďaleko. A tak sme čakali a čakali a okolo 19:00 začali pripravovať stoly pre večeru (nemohli sme tam ísť ale zvonku sme tam dovideli) a o nejaký čas (pred 20:00) sme zazreli Alana (bez parochne). Takže sme nazerali dovnútra, pozorujúc Rachel (alebo, v mojom prípade, Alana) a ku koncu priviezli jeho auto ku vchodu a videli sme Alana vstať (chystal sa nastúpiť do auta) a tak sme išli za ním a spýtali sme sa, či by pre nás nemohol niečo podpísať a či by sme sa s ním mohli odfotiť.

Spýtal sa, ako sa voláme - to druhé dievča za ním išlo s obalom z DVD z Robina Hooda a ja s Láskou Nebeskou - na obe napísal "To (meno), best wishes Alan Rickman". Škoda, že musel odísť - predpokladám že si šiel znovu nasadiť parochňu - a nepodarilo sa nám s ním viac sa porozprávať. A ja vyzerám príšerne na mojej fotke (preto sa chcem pokúsiť stretnúť ho znovu a vyfotiť krajšiu) ale on vyzerá rozkošne. Len škoda, že tú fotku nemám, pretože je vo foťáku toho chalana pretože svoj som si zabudla.

Na konci nás mnoho členov štábu poznalo, pretože sme boli jediní, čo tam postávali a stále sme sa na niečo pýtali snažiac sa zachytiť hercov (ako sa niektorí zo štábu snažili klamať...nemali by im to dovoliť, vôbec to nezvládajú. Nejaká pani nám hovorila, že Alan tam nie je pričom sme ho predtým videli... ha!. (Správne! Netreba sa nechať odradiť! ;-)) Podarilo sa nám pohovoriť si s dublérom Bena Whishawa (nemec) (nejaksi to vysvetľovala tak, že herci majú svojich dublérov, ktorí prídu namiesto nich na skúšky osvetlenia na sete, aby tam herci nemuseli celý čas trčať) a Rachel.

Jeho vlasy vyzerali skvele, jeho ruky tiež a jeho kostým? Tiež zatracene dobre! Jeho parochňa? Nemám ju nejak obzvlášť v láske. :)

Jeho kostým (aspoň v ten deň) pozostával z bielej košele, čiernych nohavíc a čierneho kabátca. Lyd sa chystá na miesto natáčania aj v pondelok a ak sa jej pošťastí, tak budú aj fotky.

Zdroj: http://p204.ezboard.com/fthealanrickmanforumfrm2.showMessage?topicID=173.topic
Za překlad mnohokrát děkuji Eowyn

Londýn, 7. Apríl 2005.
18.00. Štyri priateľky dorazia do Royal Court divadla: 

Roopa. Britka indiánskeho pôvodu. Tridsiatnička. Je chirurgička. Miluje Alana, ale nieje zapálený fanúšik.
Nit. Španielka. Má 20. Založila španielsky fan club Alana a webstránku. Po prvý krát v Londýne.
Marta. Španielka. 19. Členka vyššie menovaného klubu. Taktiež prvý krát v Londýne.
Gloria. Nuž... mňa poznáte...

Roopa a ja sme si kúpili naše lístky na "Rachel Corrie" už pred týždňami. Nit a Marta nedostali žiadne, lebo predstavenie je úplne vypredané. Je veľká šanca, že príde aj Alan, pretože je to prvé predstavenie, takže je jasné, že aj tak zostanú nablízku. "Horné" divadlo je na štvrtom poschodí. Skúsime výťah, ale očividne je za potreby mať kľúč, aby fungoval. Vyjdeme po schodoch na tretie poschodie, ktoré končí bariérov, ktorá je stále zatvorená. Je ešte skoro a sme prvé v rade – sedadlá nie sú číslované. Čakáme tam rozprávajúc sa a smejúc a dúfajúc, kým neprídu ďalší ľudia, aby sa postavili do radu.

19:15. Oh, teraz už funguje aj výťah. Vystúpi z neho párik v stredných rokoch, ktorý sa bez čo i len povedania jedného slova, postaví priamo pred nás a nie dozadu do radu. Toto očividne spôsobilo pobúrenie, ktoré sme si medzi sebou vyjadrili v španielčine. Medzitým, výťah znovu vyšiel hore. Keď sme si všimli nízku ženu s prekrásnymi ohnivo-červenými vlasmi stojac vedľa nás, v strede vety sme stíchli a sánky nám padli až na zem. Rima sa začala smiať ako zbadala naše výrazy na tvári. Je to priateľský smiech. Po celý čas sa usmievala. Potom sa pridala k Racheliným rodičom a začala sa s nimi rozprávať. Jej hlas je hlboký a chrapľavý (o.k. neviem nájsť vhodné slovo, ale myslím tým taký hlas ako má niekto kto veľa fajčí... Neviem či Rima fajčí, ale to mi pripadalo ako najlepší opis *pozn. Eowyn).

Ešte stále máme otvorené ústa dokorán a len uvažujeme "oh, aká hanba; zem, prepadni sa pod nami" keď znovu vyjde hore výťah a tento krát to spôsobí zástavu našich sŕdc. A je tu. Musí byť nervózny, kvôli dnešnému vystúpeniu, pretože je to prvé a aj preto, že sú tam rodičia toho dievčaťa, pretože ako Alan vyjde z výťahu vyzerá hrozivo. Veľmi vysoký a veľmi veľmi vážny. A úplne nádherný. Zosobnený profesor Snape. Zastaví sa pred nami a premeria si nás odhora dole s jeho prenikavým pohľadom na moment. Potom sa začne rozprávať s nejakou blond pani. Zostaneme ticho a len naňho čučíme ako zajace v reflektoroch idúceho auta. O niekoľko minút neskôr, Alan už musí ísť do divadla na štvrtom poschodí, tak len zamručí "dovolíte" a "prepáčte" takým hlbokým hlasom, že ho je ledva počuť, ale ktorý spôsobí, že sa dav pred ním rozostúpi ako červené more. Prejde za bariéru a vybehne hore berúc schody po troch. Zvyšok VIP hostí sa čoskoro poberie za ním. Nit a Marta sa teraz pokúšajú nefňukať – bez úspechu. Každý v rade je tým dojatý, hlavne veľmi milá zafarbená pani, a všetci vravia "aaaach, aké dojemné; veď ho uvidíte neskôr".

19:30. Konečne môžeme vojsť do divadla. Roopa a ja sa usadíme v druhom rade. Javisko je pod nami, a zadné sedadlá sú ešte vyššie. Milá pani prejde popri nás a povie "Poďte sa posadiť dozadu!" Pozrieme sa hore smerom, ktorým ukazuje a uvidíme Alana sediaceho v niečom ako kontrolná kabínka (ja som si také ešte v divadle nevšimla, ale asi to bude niekde tam, ako v kine premietacia miestnosť, len presklenné... asi... *pozn. Eowyn)!

(hlasným šepotom)
Gloria: Celý čas budem otáčať hlavu.
Roopa: Pokús sa tam nepozerať.
G: Nemôžem.
R: Prišli sme, aby sme videli hru.
G: Ja som prišla vidieť Alana.
R: Tak sa tvár, ako by ťa hra zaujímala.
G: Ha ha...
R: No tak, toto je vážne.
G: Samozrejme, že to je. Tak dobre.
R: Fajn. 

19:45. Stlmia sa svetlá a zrazu nastane v divadle úplné ticho. Také ticho, že to až berie dych. Počas celej hry, nikto ani nešepne, nezakašle a ani sa nepohne a s hlbokým rešpektom počúvame aké úžasné dievča Rachel bola. Hra je absolútne úžasná. Veľmi dojímavá a perfektne zahraná v podaní Megan Dodds. Je to monológ trvajúci jeden a pol hodiny, ale tak ma to pohltilo, že sa mi zdala príliš krátka. Úplne som zabudla čo i len raz otočiť hlavu a pozrieť sa na Alana; až taká dobrá tá hra je.

Keď sa zdvihneme na odchod, všimnem si, že Rima sedela rovno za nami v tretej rade.
Čo všetko z nášho rozhovoru počula a prečo ma ešte nezhltla zem od hanby? 

Vrátime sa k Nit a Marte, ktoré čakajú vonku s malou skupinkou ľudí. Toto je strategický roh, kde môžete pozorovať dvere do zadnej časti divadla, dvere do baru a predné dvere. Je mrznúca zima. Po chvíli Rima a Racheliny rodičia vyjdú vonku a odchádzajú.

O niečo neskôr uzrieme Alana vo vnútri. Ide smerom do baru. Roopa a ja sme zrazu smädné.
R: Bar?
G: Bar!

A ide sa. Sme vo vnútri. Naši priatelia sa snažia ísť s nami, ale nieje im dovolené vstúpiť. Nie je to fér. Kúpim si knižku k hre, nájdem Megan, pogratulujem jej a nechám si ju podpísať.

G: *zadrží dych*
R: *zadrží dych*

Alan prejde okolo nás s drinkom v ruke (Hádajte čo to je...? Biele víno! Skvelé.) Začne sa baviť s nejakým mužom. Muž sedí, Alan sa výši nad ním. Pozorujeme a čakáme. Dve panie prerušia ich rozhovor. Alan ich musí dobre poznať, pretože ich pobozká a veľmi dlho sa s nimi objíma.

G: Cítim sa príšerne...
R: Ja viem... Oh, pohýna sa ďalej! Poď, rýchlo!

Na naše coly sme aj zabudli, sledujeme Alana, z diaľky, do druhej časti baru, kde sa pridá k Megan a dvom iným paniam. Megan objíme Alana okolo krku. Pred nami stojí veľmi vysoký párik, ktorý skoro úplne blokuje náš výhľad, ale postavili sa bokom a my sme sa začali s nimi baviť a srandovať o tom, ako veľmi rozdielne sme vysoký. Jedna zo žien v skupinke okolo Alana musela povedať niečo vtipné, pretože zrazu sa hlasno srdečne rozosmeje.

G: Mmmhhh *zavrie oči, zahryzne si do pery*.
R: Choď a pohovor si s ním!
G: Počkám na ten správny okamih...

Na pravej strane sú dvere a do vnútra nimi vojde nízka tmavovlasá žena, ktorá sa postaví medzi Alana/dvere a mňa. Pozerá sa naňho spôsobom, podľa ktorého usudzujem, že je to asi Melanie Parker ale, samozrejme, neviem to naisto. Roopa musí myslieť na to isté.

R: Odvedie ho preč tými dverami. Choď sa s ním porozprávať hneď teraz.
Okamžite sa postavím medzi Alana a dvere.

Aspoň sa už prestal zhovárať a ten pravý moment prichádza (toto nemusia byť tie presné slová, pretože v takom nervovom rozpoložení vypadáva pamäť, ale konverzácia bola asi takáto):
G: Hello, Mr. Rickman. Aká úžasná hra...!
A: *Dá si ruku za pravé ucho pretože ma nie je dobre počuť v ruchu baru a zatvári sa tak, že fotka z toho by sa dala dať do sekcie o najlepšiu grimasu*
G: Veľmi sa mi páčila hra a chcela by som vám poďakovať za to, že ste umožnili, aby sa slová Rachel Corrie dostali až k nám. Nechalo ma to nad mnohým sa zamyslieť. *Podávam Alanovi knihu*
A: To ma teší. Ďakujem veľmi pekne.
G: Môžem vás požiadať o láskavosť? Videla som vás minulý rok na premietaní TMD...
A: ...V národnom filmovom divadle.
G: Áno, presne tak. Ja som zo španielska, pamätáte si ma?
A: Aaah, áno...!
G Nuž, vtedy ste mi láskavo podpísali fotografiu, ale nemala som už čas povedať vám meno, takže ak by ste mi mohli napísať venovanie? Som Gloria.
A: Máte ju zo sebou?
G Áno, a mám aj to isté pero *úsmev*
Pani nás zrazu preruší: Bla, bla, bla.
A: Ešte minútku, práve sa rozprávam. *Pozrie sa na mňa s výrazom "povedz ešte raz tvoje meno"*
G: Gloria.
A: *Napíše "To Gloria".
G: Oooh, ďakujem! Eh... ešte jedna vec. Mohla by som sa s vami odfotiť? Moja priateľka má fotoaparát...
A: Samozrejme... *usmeje sa*
R: *klik*
http://img.photobucket.com/albums/v66/Lagatabruja/Alanyyorec1.jpg
G: Ďakujem veľmi pekne!!! *kývnem mu na pozdrav s výrazom absolútneho šťastia*
A: Niet zač. *kývne na pozrav*

Vyjdeme vonku a pridáme sa k ostatným, ktorý ešte stále čakajú. O chvíľku neskôr, vidíme ako Alan vychádza z baru. Hovorí s niekým po mobile (Ktovie... možno je to Rima, žeby mu hovorí "Ešte si tam? Čo tam robíš? Pohni svojím zadkom sem!") Vráti sa späť do baru, ale o minútku neskôr už vychádza na ulicu.

Postavím sa dozadu, tak aby som nestála nikomu v ceste. Nit sa s ním pozdraví, a keď spomenie, že je tiež zo španielska, Alan povie: "Idem v septembri do Barcelony" ("Parfém"). Keď sa Nit ospravedňuje za svoju "zlú angličtinu", Alan len zamumle "moja španielčina je horšia". Na koniec ho Nit, v tej jej nevinnosti, požiada o "dva bozky" – na líce samozrejme – čo je úplne normálny a dokonca formálny pozdrav na rozlúčku v našej krajine. Toto je niečo, čo asi Alan nevie a tak odmietne. Dúfam, že niekto vysvetlí Alanovi tento náš zvyk predtým ako pôjde do Barcelony, pretože odmietnuť dva bozky je skoro tá najdrzejšia vec, akú človek môže urobiť Španielovi. Úbohá Nit to vzala statočne, a povedala mu: "Veľmi, veľmi ako Snape". Všetci sme sa rozosmiali. Spravila som tieto 2 fotky:

http://img.photobucket.com/albums/v66/Lagatabruja/AlanyNit.jpg
http://img.photobucket.com/albums/v66/Lagatabruja/AlanNityMarta.jpg

Všetkým sa podpísal, a keď mu chlapík vyzerajúci ako žurnalista (myslím tým, že mal veľký profesionálny fotoaparát) podal druhú fotku na podpísanie, Alan povedal: "Nie. Žiadny e-Bay predajcovia."

Keď skončil, povedal dovidenia, ako kráčal preč (rovnakým smerom, ako sa vydala Rima a Racheliny rodičia) Povedala som: "Dovidenia v Barcelone!" Otočil sa a odpovedal: "Oh, okay", a zamával.

Sweet Obsessions (autor: Smitten)
  
Originál reportáž v AJ aj s fotkami nájdete zde
Za překlad mnohokrát děkuji Eowyn

18:30 Pondelok 13ty December 2004
počasie - mrzne
miesto - St James Park stanica metra

Tak som tu čakajúc na príchod mojej priateľky Eleanor. Zababušená do môjho najteplejšieho svetra a najhrubších rukavíc pretože je takááááááááá kosa.
Kontrolovala som svoje lístky asi 100x, aby som sa uistila, že to nieje podujatie vyžadujúce slávnostné oblečenie a že ich mám v kabelke.
Eleanor konečne dorazila a tak sme skontrolovali príručnú mapku, ktorú poskytla Spoločnosť pre Autizmus, aby sme sa uistili, že poznáme cestu ku kostolu svätého Johna.
Stratili sme sa.
Ochladilo sa.
Našli sme kostol.
Treba mi cikať.
Dvere ešte niesú otvorené takže sme pozvané dolu do Krypty na teplý nápoj. Som dolámaná. Som hore už od 04:00 a musela som ísť do práce na skorú šichtu.
Išla som na toaletu a začínam byť melancholická. Nemyslím si, že sa tu Alan ukáže a a obávam sa, že zaspím počas predstavenia – som takááááá unavená.
Pobrali sme sa do kostola. Je dosť malý a útulný – niečo ako hociktorý miestny kostol, stropy má veľmi vysoké a je veľmi pekný.
Je tam asi len 20 radov stoličiek. Sedíme v 5-tom rade a skutočne vyzerá byť malý. Predný rad je prázdny a som zvedavá, kto tam bude sedieť.
Moja priateľka Eleanor mi kúpila program. Nádej sa mi vracia, Alanove meno je tam. Tu je obrázok prednej stránky:
* obrázok *

Je 5 minút pred začiatkom a zrazu začnú vchádzať nejaké celebrity a zapĺňajú predný rad. Spoznávam v nich hviezdy, ktoré budú prednášať spolu s Alanom. Čoskoro sú všetci usadení – ale nikde nevidieť Alana. V prednom rade je prázdne miesto – znovu začínam byť skormútená.
Podujatie je uvedené Gaby Roslin – pre Američanov (namiesto Americans použila slovo Merry Cans = hahaha veselé zadky, konzervy, čokoľvek čo tým myslela – vyslovuje sa to podobne ako Americans – pozn. prekladateľa ;-)), je britskou televíznou moderátorkou. Oznámila, že jedna celebrita nebude môcť dnes večer prísť. Ovisli mi uši. Povedala, že je to Robert Powell – s úľavou som si vydýchla.
Chór začal spievať prvú pesničku.
Diváci sa mali pridať – otváram ústa napodobujúc slová.
Priateľka ma šťuchne do rebier. Zdvihnem zrak a vidím Alana vkrádať sa, oneskorene!
Sedí v prednom rade a ja mám fantastický výhľad na zadnú časť jeho hlavy. Skoro som sa mohla natiahnuť a dotknúť sa ho.
Chór a sólisti spievajú pár krásnych kolied a piesní. Atmosféra je úžasná.
Pomedzi pesničky rôzne celebrity vstávajú a prednášajú. Všetky prednesy sú veľmi zábavné a majú úspech.
Stále kontrolujem program aby som zistila, koľko času zostáva, kým dôjde na rad Alan.
Konečne, nasleduje po ďalšej piesni – Traja Králi.
Keď spievajú posledné verše Alan vstáva z kresla a postaví sa k schodom na pódium. Oblečený má hrubý šedý oblek, ktorý je dosť tesný okolo jeho pása(!), bledo modrú košeľu a tmavo modrú kravatu. Jeho vlasy sú takmer prirodzené – už mu na nich nezostalo veľa oranžovej farby!
Vystúpi na pódium a začne recitovať: Verím? - od Noela Cowarda.
Celý kostol stíchol keď začal čítať – počuli by ste spadnúť špendlík.
Jeho hlas je hodvábne plynulý a číta perfektne. Berie to dych.
Zrazu – niečí mobil zazvoní uprostred Alanovej recitácie!
Zanadávam – atmosféra je zničená.
Ako vojak Alan pokračuje, akoby sa nič nestalo.
Odchádza z pódia za burácajúceho potlesku späť na svoje miesto.
Zvyšok podujatia je fantastický. Stále čumím na zadnú časť Alanovej hlavy.
Na konci show Gaby Roslin vystúpi späť na pódium a číta čísla vyhrávajúcich lístkov v tombole. Každý sa smeje pretože je to presne ako na tombole v niektorom miestnom dedinskom kostole. Ozýva sa niekoľko radostných juhú, keď prečítajú niekoho číslo a dokonca aj celebrity sa chichocú.
Usporiadatelia oznámili, že všetci majú teraz opustiť kostol. Tí, ktorí majú špeciálne lístky na po-koncertnú recepciu (ja!!!) sú pozvaní dole do Krypty.
Odmietnem opustiť kostol.
Alan a ostatné hviezdy fotia na pódiu.
Rozhodla som sa prizerať a pokúsim sa spraviť nejaké fotky.
Tu je fotka Celia Imrie(v červenom).
* fotka *

Tu je fotka Alana.
* fotka *

Ďalšia fotka Alana. Tá žena v strieborno-fialových kvetinkových šatoch je Emila Fox.
* fotka *

Usporiadatelia sa snažia prinútiť všetkých aby odišli. Pár ľudí sa stále pokúša zostať vo vnútri – vrátane mňa!
Skupinka Talianskych (myslím) AR fanúšikov stojí okolo neho čakajúc na autogramy. Rozpráva sa s nimi.
Rozhodla som sa pridať sa k nim. Konečne sa mi podarilo dostať k Alanovi.
Toto som ja vedľa Alana. Pokúšam sa usmievať šťastne do foťáku ale ako môžete vidieť, som klbko nervov!
* fotka *

Konečne sa Alan pozrie na mňa. V hlave mám pripravenú duchaplnú konverzáciu ale zrazu som stratila silu hovoriť.
Podarí sa mi zamumlať "Šťastné Vianoce môžem vás požiadať o autogram" o podám mu svoj program a pero s Elvisom.
Zamumlal mi späť odpoveď ale nemám ani šajnu, čo povedal, pretože v tom momente som mala problém dýchať.
Tu je Alan, ako podpisuje môj program:
* fotka *

A znovu:
* fotka *

Tu je môj podpísaný program:
* obrázok *

Nakoniec Alana zahnali preč a Eleanor a ja sme sa pobrali dolu do Krypty na po-koncertnú recepciu.
Nebolo tam veľa divákov, hlavne ľudia z chóru a organizátori a pod..
Obe, ja a Eleanor sme už boli vyhladované tak sme uchmatli nejaké chuťovky z okoloidúceho podnosu a napchávali sa nimi.
Taliansky (myslím) fanúšikovia tu boli tiež, zvierajúc množstvo kresieb a obrázkov s Alanom. Išla by som si s nimi pokecať ale jeden z nich sa pretlačil popri mne, aby sa mohol stretnúť s Alanom skôr, takže namiesto toho som na nich uprela Tetičkin smrteľný pohľad!
Zrazu začali vchádzať niektoré zo celebrít. Ľudia k nim išli a rozprávali s nimi ako keby boli „obyčajný“ ľudia.
Eleanor sa začala baviť so Celiou Imrie a ja som skončila v konverzácii medzi Martinom Jarvisom a Jane Asherinou matkou.
Práve keď som si hádzala do úst ďalšiu chuťovku, objavil sa Alan!
Upíjal z pohára tmavého vína a začal sa rozprávať s niekým.
Pani s podnosom chuťoviek k nemu pristúpila, ale odmietol ich – potľapkajúc si po bruchu!
Tlačila som svoju kamarátku k nemu a prikázala jej vypýtať si ďalší autogram. Mala som pripravený foťák......
Ale, taliansky fanúšikovia sa tam dostali prvý a nemohla som spraviť poriadny záber. Eleanor vzdala pokúšať sa dostať jeho autogram a tak sme sa len prizerali, ako otvára darčeky, ktoré dostal od talianov.
Znovu ho odvolali preč a my sme sa rozhodli, že je čas odísť.
Snažili sme sa nájsť cestu späť k metru
Znovu sme sa stratili.
Prešli sme okolo budovy parlamentu a našli sme na chodníku zahodený vianočný delobuch (tie, čo potiahnete a ako buchne, tak niečo z nich vyskočí von – pozn. prekladateľa :-)).
Otvorili sme ho, ale vo vnútri nebol žiaden darček – taký podfuk!
Skončili sme vo Westmisterskej stanici metra, kde sme sa rozlúčili.
Celú cestu domov som strávila s obrovským úsmevom na tvári.
Koniec!!
 

Zdroj: http://books.dreambook.com/suzannek/arguestbook.html
Za překlad mnohokrát děkuji Eowyn

Alan Rickman na National Autism Society (NAS) Vianočnom koncerte
St. John’s Chapel, Londýn, 13. December 2004

Alan Rickman sa zúčastnil Stars Shine for Autism Vianočného koncertu v St John’s kaplnke, Westminster, Londýne v pondelok 13. Decembra. Elaine dorazila na podujatie po divokej jazde na zadnom sedadle taxíka, ale stále to bolo pred Alanom, ktorý vliezol dovnútra neskoro, aby sa posadil k ostatným prítomným celebritám, vrátane herečky Celia Imrie a Gaby Roslin.

„Jeho prednes... bol ako horúca čokoláda na zmrzline!“
„Sedela som v piatom rade a dovidela som na Alana pomedzi divákov. Prvá veta ktorú prečítal (Noelovej Cowardovej básne “Verím?”) spôsobila, že sa moje vnútro roztopilo. Bolo to ako poliať zmrzlinu horúcou čokoládou! Nepatrím k fanúšikom, ktorí by sa postavili do radu na autogram, takže keď koncert skončil, rozhodla som sa "vzdialiť" a spravila som pár fotiek a pozorovala dianie z opodiaľ. Tak či tak bol obklopený hordami fanúšikov.“

Po koncerte, bolo zorganizované zhromaždenie v bare, alias Krypte v podzemí. Alan bol usilovný, neodmietnuc ani jednu požiadavku o autogram alebo fotku s fanúšikmi.
„Pravdepodobne bol odvolaný inde, "zachránený" Celiou Imrie (ktorá sa zaskvela úžasným prednesom Joyce Grenfellovej monológov) a tak som krátko na to odišla aj ja. Ako som vychádzala z baru, zbadala som ho ako kráča k autu so šoférom. Niesol množstvo pozdravov a jeden obrovský darček, ktorý som videla aj u ostatných hostí, takže je to pravdepodobne niečo, čo im darovala NAS. Cítila som sa akoby ma niečo ťahalo rozbehnúť sa za ním, ale zostala som v svojom "vzdialenom" móde!!“

Miriam Heijdemann Neidig
Ahojky, ja som taktiež bola na Vianočnom koncerte NAS a aj keď sa mi tam veľmi páčilo (Taktiež som sedela dosť blízko Alana, takže som mala na neho veľmi dobrý výhľad), trošku som bola sklamaná. Alan bol veľmi milý, ale skutočne vyzeral veľmi pochmúrne. Možnože bol veľmi unavený po dni filmovania. Koniec koncov, už MÁ 58 a v tom veku už nemôžte zvládať tie isté veci, ako keď ste mali 45 alebo tak nejak. Ale stále vyzerá dobre. Po koncerte niekoľko ľudí chcelo autogram, ale nejaký ľudia z organizácie im to nechceli dovoliť, a tak boli jednoznačne sklamaní. Bola som posledná v rade a Alan podpísal moju knižku. Bol priateľský a milo sa na mňa usmial. Neskôr, dolu, som mu darovala niečo, čo som mu zabudla dať predtým a on sa pozrel tak prekvapene, že dostal darčeky a poďakoval mi 2x s priateľským (ale unaveným?) úsmevom. Skutočne si myslím, že Alan je gentleman, ale nejaký ľudia z organizácie ho ťahali preč po celý čas a to je to, čo ma sklamalo, a taktiež niekoľko veľmi milých talianskych fanúšikov. Ale napriek tomu, to bol nezabudnuteľný večer. Alan vyzeral presne tak, ako som si ho predstavovala a ladne sa pohyboval. Mohla by som ho pozorovať hodiny. Bolo to veľmi milé stretnutie (aj keď krátke) s niekým, kto napriek svojej sláve, zostal normálny a skromný. Vy všetci môžete byť šťastní a "hrdí" byť fanúšikmi takého gentlemana.

Iani
Hello! Som jedno z tých talianskych dievčat, ktoré boli na tom charitatívnom koncerte minulý týždeň... Preskočím, čo už aj tak bolo povedané. Alan bol úžasný, a podľa môjho názoru vyzerá (a znie!) oveľa lepšie naživo ako na obrázkoch a vo filme... takže, keď niekedy budete mať možnosť, choďte a obzrite si ho live! Stojí to za to. Čo ma skutočne udivilo je, ako mlado vyzerá zblízka a aký hlboký je jeho hlas... Myslela som si že len  'hrá' ten hlas vo filmoch, ale skutočne sa takto aj rozpráva, a nielen s fanúšikmi: boli sme v blízkosti (uhm... ok, tak trochu sme načúvali, ale nikdy to nepriznám ^^;;) keď sa niekoľko stôp od nás rozprával s Celiou Imrie, a prisahám mohli ste cítiť vibrovať podlahu pod nohami, tak hlboký bol jeho hlas! WOW!

My AR Encounter
Setkání po představení Private Lives v NYC, USA.
 

Zdroj: http://hallospacegirl.proboards27.com/index.cgi
Za překlad mnohokrát děkuji Eowyn

serenity
Aj ja som zažila blízke stretnutie s Alanom...ale bolo to niečo ako stretnutie cez ulicu. Videla som ho na premiére Väzňa z Askabanu v New York Radio City. Hoci som nemala lístky na film, stála som a čakala spolu s obrovským zástupom na ulici pozdĺž červeného koberca v spaľujúci slnečný horúci deň (domov som prišla jasno červená, úplne spálená, čo bolo príšerné, pre moje bledé ja) ale bolo mi to fuk pretože som vedela, že ho uvidím. Keď som ho zbadal, srdce mi zastalo. Celý čas som kričala tak hlasno ako viem "ALAN ALAN... ĽÚBIM ŤA!"...všetci sa na mňa pozerali, ako keby som bola úplný blázon. Jedno dievča sa na mňa divne pozrelo a spýtalo sa ma "Prečo kričíš naňho...veď to neni Harry Potter"...a ja som jej povedala "Pretože Alan Rickman je žhavý". Kamoška ma musela držať, pretože som skoro zvalila barikádu.
Hoci som sa k nemu nedostala bližšie bola som šťastná, že som ho mohla vidieť...je taký sexy. Dobre, že som stála priamo pred barikádou, pretože som mohla spraviť pár dobrých fotiek.

Caroline
Tiež som ho videla. Raz som bola v Anglicku, na 4 dni a v druhý deň som ho zbadala. Sedel za stolom, na nejakej porade. Ale nešla som za ním. Keď sa raz zoznámim s Alanom, chcem, aby si myslel, že som normálne dievča a nie nejaký bláznivý fanúšik, ktorý spraví čokoľvek, aby sa s ním stretol, a nespravím Alanovi hanbu pred nejakými dôležitými ľuďmi. ... Okay, tak pravdu – zastavili ma moji rodičia. Hoci, skutočne to vyzeralo ako nejaké dôležité stretnutie, všetci boli v oblekoch. (Alan vyzeral pekne.)

sarahd
Serenity, tiež som bola na premiére PoA v NYC! Ale predpokladám, že si nečakala až do konca filmu pretože Alan vyšiel von a niekoľko z nás sa s ním stretlo. (Nechcem, aby si sa cítila zle, pretože si ho prepásla, alebo také niečo, ale aby si vedela pre prípad ďalšej premiéry, ak nejaká bude, počkať do konca)
Potom ako všetky hviezdy vošli do kina, skoro všetci z radu odišli, ale ja som zostala, pretože ma napadlo, že musia *vyjsť von* z kina. A tak sa aj stalo. Alan bol jedným z prvých a jeho limuzína bola zaparkovaná príliš ďaleko, takže ako kráčal k nej, moji priatelia a ja sme k nemu dobehli. Podpísal pre mňa moju knihu, ale bola som príliš nervózna na to, aby som mu niečo povedala. Tak či tak bol zamestnaný rozhovorom s nejakým malým dievčaťom.
Takže moje stretnutie s ním nebolo až také dobré pretože som úplne zmrzla (ale náhodou sa dotkol mojich prstov). Najlepšia časť dňa bola, keď prišiel a keď s ním robili interview, uvidel môj nápis a zamával mi a poslal mi vzdušný bozk. Bolo to fantastické.

Magda
Nikdy som sa s Alanom nestretla a pravdepodobne sa ani nestretnem

Avšak, moja kamarátka sa s ním stretla čisto náhodne. Je redaktorkou v malých miestnych novinách vo Walese a bola pozvaná na party na oslavu otvorenia galérie. Vedela, že tam budú pravdepodobne nejaké celebrity, ale nevedela kto presne. Hovorila so zopár ľuďmi s Londýna, a ako sa otočila, vrazila do niekoho. Ospravedlnila sa a začula známy hlas 'To je v poriadku, moja milá'- a vzápätí pozerala do očí Alana Rickmana!! Pri zrážke si poliala svoj rukáv červeným vínom a on bol dokonca kvôli tomu dosť ustarostený!!

Japonská stránka
Alan rozdává autogramy po Private Lives.
 

LiVejournal (autor: simarillion)

Dvě kamarádky si vyjely do Londýna a první den svého pobytu žertovaly o možném setkání s Alanem Rickmanem. Když v tom se ON objevil a kráčel si to dolů ulicí na druhé straně silnice. Jedna z děvčat neváhala ani vteřinu a silnice-nesilnice, utíkala na druhou stranu aby ho požádala o společnou fotku. Měla velké štěstí, že jí právě projíždějící auto nesrazilo a když doběhla před Alana, tak on pravil: "Pro tohle nestojí za to zemřít."

Deni with celebs (autor: Deni Bonet)
Na stránkách houslistky Deni Bonet je velice pěkná fotka s AR!

Zdroj: http://www.btinternet.com/~m.blagden/scifi/potterweb/alan.html
Za překlad mnohokrát děkuji Eowyn

MuggleMichelle
Už dávnejšie v Januári 2004 som začala rozmýšľať, čo by som mohla kúpiť mojej kamarátke Laure na jej narodeniny. Napadla ma bláznivá myšlienka pokúsiť sa zohnať lístky na Londýnsku Premiéru väzňa z Azkabanu. Keďže som narazila na množstvo prekážok, rozhodli sme sa ísť sa aspoň postaviť k červenému kobercu.
Keďže sme nikdy predtým neboli na žiadnej premiére, nemali sme ani šajnu, čo čakať. Predstavovali sme si, že herci vystúpia z áut, zamávajú a vojdú do kina. Debatovali sme, či spraviť nezmyselne veľký transparent na upútanie Alanovej pozornosti, v prípade, že by chcel prejsť popri nás bez povšimnutia. Ale uvedomili sme si, že je skutočný gentleman oddaný svojim fanúšikom a určite by nemal v úmysle nás ignorovať, s transparentom či bez.
Precestovali sme celú cestu do Londýna a ani sme len nevedeli, či tam Alan bude. O 17:00, keď už prišla väčšina hercov, začala som byť mierne nervózna pre prípad, že by neprišiel.
Potom, zobrazili na gigantických obrazovkách vchod na Leicesterské námestie, videla som, ako Alan vystúpil z auta a pobral sa rovno k fanúšikom. Postupne sa prepracoval okolo námestia. Bola som prekvapená. Sledovala som Robbieho Coltrana, Garyho Oldmana, Chrisa Rankina, Toma Feltona a JK Rowling a niekoľkých ďalších, ako podpísali pár autogramov keď vyšli z auta a zamierili k novinárom. Alan vyzeral, že zreteľne ignoruje zhluk reportérov a viac ho zaujímalo stretnúť sa s fanúšikmi. Ako sa približoval (a v nás sa vzrušenie stupňovalo!), všimla som si, že jeho výraz sa veľmi podobal na výraz Snapa, s kamenným výrazom na jeho tvári. Pričom sa vyhýbal, alebo robil len malý očný kontakt, vzal poznámkový blok/knižku/plagát/fotku, načarbal svoje meno a posunul sa ďalej.
Keď sa ešte viac priblížil, začala som premýšľať o tom, čo povedať. Moju myseľ napadali hlúposti, potom zložité otázky, na ktoré by nemal čas odpovedať, potom nezmyselné veci, z ktorých by pravdepodobne utiekol preč! Nakoniec som sa rozhodla nepovedať nič a len sa pozerať. Keď sa zastavil pri osobe vedľa mňa, niekto zakričal „Ľúbim ťa, Alan!“. V očiach sa mu objavili iskričky a usmial sa, odpovedajúc „Ďakujem“. Niekto zozadu sa opýtal, či si ho môže odfotiť a či by sa neusmial. Zdvihol zrak a vyceril sa na nás.
Keď došiel, aby podpísal moju knihu (na čo som si rezervovala prednú stránku) podala som mu ju a zostala ticho, len sa prizerajúc, a bol to veľmi dobrý výhľad, keďže bol vzdialený len niekoľko palcov! Vyzeral dokonale v čiernom obleku a tmavej pruhovanej košeli. Podal mi späť knihu a povedala som ďakujem asi 3x, len pre istotu. Pokračoval v podpisovaní a použil moje pero na pár ďalších autogramov a skončilo to tak, že som mu ho vzala z ruky. Chcela som si ho nechať ako suvenír (aby som si ho mohla pripevniť a zarámovať na stenu ako  „pero, ktoré použil Alan“).
Boli sme na konci námestia a netrvalo dlho, pokým nezapózoval pre novinárov pred kinom, v jednom momente držiac obrovský transparent, ktorý dostal od nejakých dievčat z Lynchburg, Virgina, USA a zmizol vo vnútri.
Tak na mňa zapôsobila jeho oddanosť fanúšikom, ktorí čakali celý deň, a nechal si čas, aby sa pozastavil pri toľkých z nás, koľko len bolo možné. Urobil nás jedným veľmi šťastným radom :)

Stránky v AJ
Pěkná reportáž z "výletu" na Private Lives doplněné pěknými fotkami, scany a recenzí

Slzy ze srdce
článek v AJ + Alánkův au- togram je na stránce Stezi (5/2003)

Stezi popisuje své setkání s AR na dobročinné akci Cries From The Heart.

Za překlad a zaslání příspěvku mnohokrát děkuji !snapince!

(Čtení Lidských práv, neděle 11. května 2003, 20^th Century Theatre, Londýn)

Účinkují: George Alagiah / Chiwetel Ejiofor / Joseph Fiennes / Christopher Hampton / David Hare / Fergal Keane / Bronwen Manby / Anna Massey / Juliet Stevenson / Trudie Styler / Sophie Thompson a Alan Rickman

Violoncello: Cara Berrigde

Stezi popisuje svoje setkání s Alanem tento večer (se Stezi byly ještě 4 děvčata):

Bylo to pěkné a intimní divadlo, ale ne tolik – bezmála dokonalé. Vychutnávaly;-) jsme si sklenku červeného vína, když vešla Rima. Jak jsme počítaly, Alan byl už vevnitř – v klidu zkoušel. To se osvědčilo, protože byl jeden z prvních účinkujících. Básně a příběhy, které Alan (a také ostatní) četl, byly velmi dojemné a publikum po poslední opravdu nadšeně aplaudovalo.

…

Vypátrala jsem Alana – měl na sobě tmavě šedý oblek a černé tričko (dva knoflíky rozepnuté!). Stál uprostřed místnosti a mluvil s nějakým mužem. Rima (poněkud malá v porovnání s Alanem) stála vedle něj. Přistoupila jsem k ní a řekla, že se mi líbí barva jejích vlasů. Porovnala je s mými a řekla, že mají stejnou barvu. Zasmály jsme se tomu. Mluvily jsme o lidských právech (jak je možné v tomto moderním světě, že se stále stávají takové strašné věci jako únosy a vraždy), o mých náctiletých dcerách a jejich oblíbených Alanových filmech – podrobila jsem ji zkoušce. Také jsem se jí zeptala, jaký je Alan ve skutečném životě. Odpověděla, že je opravdu milý a obě jsme se na něj podívaly. Stál poblíž obrácený zády a stále si povídal. Řekla jsem jí, že je něčím neobyčejný. Ona se usmála a řekla: „Je jen Alan.“ Odpověděla jsem, že jsem přišla, abych viděla Alana. Usmála se. Také jsme jí řekla, že je velmi příjemný - skromně se usmála. Pak jsem se dotkla Alanova ramene a oslovila ho. Otočil se: „Ano?“ Řekla jsem, že mám prosbu od fanynek. „Povězte jim, že Alan řekl “Ahoj!“, odpověděl. Smál se – škádlil mě (?)! Řekla jsem mu, že se mi líbil jeho herecký výkon, ale pak jsem se opravila: „Ne, nehrál jste, to bylo přímo ze srdce.“ Nerozhodně přešlápl a odpověděl: „Ano, všimla jste si zcela správně.“ Zeptala jsem se ho na jméno spisovatele básně, která se mi líbila (jmenuje se Charles Simic). Alan vypadal velmi uvolněně a celou dobu se usmíval. Pokračovala jsem: „Můžu  vám položit dvě otázky?“ Samozřejmě to nebyl problém. „Mluvíte německy?“ Podíval se na mě a řekl, že německy nemluví moc dobře. Schiess dem Fenster, tohle nebylo správně,“ řekla jsem s úsměvem. Také se usmál a odpověděl, že teď by to věděl. „Mluvíte francouzsky?“ Pokračovala jsem. Hned neodpověděl, ale pak se usmál: „Trochu.“ „Tak to mluvíte lépe francouzsky než německy,“ chtěla jsem vědět. Odpověděl, že jeho učitel francouzštiny byl možná lepší než učitel němčiny. Řekla jsem, že mluvím 6 jazyky, a pak: „Jsem Holanďanka.“ Zpříma se na mě podíval a znovu se usmál. Zeptala jsem se ho, jestli mi může podepsat Shakespearovu knihu. Všiml si podpisu Josepha (o něm Stezi mluví v části, kde se Alan nevyskytuje) na přední straně a zvláštně se na mě podíval. Otevřela jsme knihu, abych našla sonet My mistress‘ eyes are nothing like the sun (Alan ho čte na When Love Speaks). Nahlas přečetl první řádek a usmál se: „Samozřejmě,“ a podepsal stránku.

Christopher Hampton přistoupil k Alanovi a začal si s ním povídat. Znova jsem se dotkla jeho ramene a řekla: „Ciao!“ (Právě jsem byla týden v Itálii!) Zamračil se, pravděpodobně v údivu proč mluvím italsky, ale pak řekl na shledanou a usmál se ….. Později chtěl Christopher jít k nám, ale Alan mu v tom zabránil. Škoda!

Vrátila jsem se ke svým přítelkyním a žertovaly jsme o číšnících (kdo nám chtěl nalévat víno celý večer – víc než jsme mohli vypít!). Z času na čas se na nás Alan podíval. Rima se k němu připojila a zatímco mluvil s Christopherem, pravou paží jí objal okolo ramen. Jak sladké! (Jsou opravdu krásný pár!) Alan ochutnal většinu ze zákusků a také červení víno! Chvilku nepostál – pořád se hýbal, mluvil, smál – byl velmi živý.

Večer se chýlil ke konci a všichni se chystali odejít ve stejnou chvíli. Když si Rima brala svůj kabát, položila jsem jí ruku na rameno a řekla jí, ať si spokojeně užívá se svým přítelem, a že byl opravdu velmi milý. Poděkovala mi a řekla, že já jsem byla velmi milá. Dotkla  jsem se Alana – stále mluvil s Christopherem – a řekla mu na shledanou. „Bye bye,“ odpověděl a my jsme odešly, přemýšleje nad dnešním večerem ………

Alan se baví s fanoušky před Richard Rodgers Theatre v New Yorku.

Tato fotka pochází ze stránek POTTERHARRY.NET. / This pic is form the POTTERHARRY.NET.
Mnohokrát děkuji autorům za umožnění jejího umístění na mých stránkách!

Z Knihy návštěv: The Unofficial AR Fan Page (autor: Anna, Lodnýn)

Přítel mě minulou noc pozval na večeři do River Cafe v Hammersmithu. Když jsme odcházeli, šli jsme okolo řady stolů u oken a viděli jsme Alana Rickmana. Večeřel s krásnou blondýnkou. Byl velice živý, hodně mával vidličkou! (Příspěvek byl napsán v pátek, 11. srpna 2003)

Německá stránka (autor: Jana)
příběh v NJ včetně 2 fotek Alana. Níže je můj překlad pasáží s AR do češtiny;-)

Jak se vyplatí být ve správnou chvíli na správném místě by mohla vyprávět německá fanynka Jana, která jela s přítelkyní a její dcerou do Londýna na divadelní představení Edmond s Kennethem Branaghem v hlavní roli.

Hrálo se v Olivier Theater (jedno ze tří scén the National Theatre) a trojice nervózně čekala na další členy svého divadelního fanklubu, kteří měli lístky na hru. Lidé proudily do sálu a když se ozval první gong byly už všechny tři pořádně nervózní. Když v tom Julie (dcera přítelkyně) obě vyzvala aby se honem otočily. Myslely si, že konečně jde šéf fanklubu, ale jaké bylo jejich překvapení, když spatřili Alana Rickmana, který přišel s typickým anglickým klidem na poslední chvíli. Ozval se druhý gong když se pan Rickman ještě vydal do baru. Po třetím gongu přišel konečně šéf fanklubu s lístky. Masy lidí už byly v sále a tak se trojka mohla v klidu jít usadit na svá místa. Tak takhle se to tady dělá, přijít na poslední chvíli aby se člověk nemusel tísnit v davu - chytrá taktika pane Rickmane.

Samozřejmě jsme si ho prohlédly z blízka když stál těsně vedle nás. Jeho panický pohled ukázal, že si toho všiml. Ani si netroufl se ohlédnout. Jen sem tam a to velmi opatrně;-) Možná už také přemýšlel o tom kam by utekl. "Ale pane Rickmane, nedělejte si žádné starosti, my nepatříme k té šílené smečce, která pořádá hony na herce." I když paní u vchodu by se ráda trošku mačkala ... hehehehehe.

Bohužel jsme vedle sebe neseděli, ale byl stále v dohledu. Schválně, jak se herci chovají v divadle - velmi napínavé;-) ... Všechna místa byla obsazena a náš pan Rickman seděl jedno patro pod námi, přibližně dvě řady od nás - to je ale zajímavá vyhlídka a oops zhaslo světlo. ... Během několika lehčích scén jsem mohla pohlédnout na našeho pana Rickmana (měla jsem si vzít divadelní kukátko - dopr****). Pozoroval hru dost kriticky aniž by cokoliv odpustil. Je vždycky tak strnulý nebo to bylo nyní, protože se domníval, že ho může někdo pozorovat a on musí vypadat vážně?  .... Polibek na závěr a potlesk - konec. Já a zbylé publikum bylo nadšené, pan Rickman neusnul a naše dítě Julie bylo trochu vyděšené z některých scén. ...

Po představení se trojka vydala ke dveřím na jeviště aby Julie získala (jako fanoušek HP) podpis od Kennetha Branagha. Když dveře našli stálo tam několik fanoušků, žádný dav a tak čekali kdo ze dveří vyjde. A NE, ne znovu Alan Rickman - tedy kdo koho pronásleduje?!? Rozumí někdo tomuto muži - nejdříve si dělá starosti, že na něj někdo promluví a potom vpadne do davu, kde přesně dobře ví, že dychtiví fanoušci Harryho Pottera čekají přede dveřmi a jistě se budou radovat, když dostanou Snapeův autogram. Dobře, pojďme trochu blíž... hmmm... tedy když už jsme jednou tady ... ehmm ... pane Rickmane ... mohl byste prosím....autogram ... o ano, děkuji... a promiňte, můžeme udělat fotku?

Alan Rickman se podepsal s vážným výrazem a nechal se vyfotografovat a znovu podepisoval fotky dokud se nepropracoval všemi lidmi. Dal si na to čas a vypadalo to, že ho nic neruší. No, takhle člověk přijde k fotce s hvězdou. Mnohokrát děkuji pane Rickmane, bylo to od vás milé. Z dálky ještě jeden pohled na jeho oblečení - ano, snesl by nové sako a růžová mu vůbec nesedí. .... Teď se objevil se Kenneth Branagh. Na rozdíl od Alana Rickmana se smál přes celý obličej, asi byl rád, že to má celé úspěšně za sebou. ...

Poznámka Alis:  S poslední poznámkou nesouhlasím. Alanovi to slušelo a troufnu si tvrdit, že by byl sexy i v pytli od brambor;-))))

Diagon Alley (autor: Anita)

Senzační úlovek: Alan, Gary Oldman a Rupert Grint během natáčení HP3! Anita z pořídila skvělou momentku těchto tří herců ve společnosti dvou šťastných fanynek. Podle kostýmů Oldmana a Grinta je zřejmé, že natáčení některé ze scén (nejspíše v Chroptící chýši) mají buď těsně za sebou nebo se na něj chystají. Alan (bohužel) kostým nemá, ale uznejte, že v civilu je k "sežrání" také;-)

Dee's Life (autor: Dee)
V rubrice: Fotky - odkaz "Viagem a NYC - Maio 2002: Página2" 2 fotky + autogram na programu k PL

A Kind of Magic (autor: Raffaella)
Tak tohle musíte vidět!!! Sbírka fotek po představení PL (na úvodní stránce klikněte na PL plakát vpravo)

Wix Homepage (autor: Wix)
1 fotka s Alanem cca v polovině stránky

Thudstock 2002
V prvním odstavečku najdete 4 odkazy ve slově "here" a pod nimi fotky s AR

Alan Rickman: The Voice (různí autoři)
Fotky jsou pod odkazem Close Encounters a Meeting Alan

Německá HP stránka (autor: Jana)
Premiéra HP2 v Londýně - Alan tu je na 4 snímcích a moc mu to sluší;-*

Mr Phunky Old Dude
1 fotka + 2 fotky v podrubrice stránek

Japonská stránka (autor: Ren)
2 fotky + autogram s věnováním

Zdroj: http://www.nd.edu/~tchapman/alanencounter.html
Za překlad mnohokrát děkuji Eowyn 

26.5.2002 – Nina

Sú momenty, keď sa pri spomienkach celá rozklepem, ale už som z väčšej časti dosť kľudná na to, aby som zrekapitulovala môj skutočne fantastický víkend v NYC.

Nedeľa popoludnie, 26. máj 2002, 2:30PM EDT. Moja priateľka Janice a ja čakáme pred Richard Rodgers Theater kým otvoria. Opona sa má dvihnúť o 3:00. Som v miernom kultúrnom šoku. Moja priateľka, prirodzene zaodetá v Mestskej uniforme – čiže od hlavy po päty v čiernom – ma varovala, že v meste, hlavne na popoludňajšie predstavenia, chodia ľudia v rifliach a teniskách. Asi sú príliš zvyknutý na takéto umelecké bonbóniky, myslím. A mala pravdu.  *Ja*, samozrejme, som nemala na sebe nič také. Som z juhu; a takže dodržiavame štandardy. Šla som oblečená "pekne" klasicky. A mala som na sebe aj niečo farebné, kabátik, ktorý sa leskol niečo medzi čiernym a vínovo červeným. Konečne nás pustili dovnútra. Zvieram svoj lístok ako posvätnú priepustku, a modlím sa, aby náhodou nebol chorý, aby nemal laryngitidu, alebo, aby si nevšimol v hľadisku nejakú južanku, ktorá na neho hádže zaľúbené pohľady a nevybehol zadným vchodom vonku. A to pravdu povediac, ja som tá jediná pri zmysloch. Mám štyri kamarátky Rickmaniačky čakajúc na mňa doma; a jedna z nich mi dala na cestu so sebou zobrať jej sponu, aby niečo z nej mohlo byť blízko neho.  Samozrejme som ju poslušne zobrala so sebou. Nútila ma, aby som ju dala na seba, ale rozhodla som sa, že radšej nie. Nie pretože by som sa hanbila, ale preto, že za nič na svete som si nechcela ihlicou poškodiť látku na kabátiku.

Vydali sme sa vystopovať mezzanine, vyčačkaná fráza pre horný balkón. The Rodgers je stará budova. Nemá žiadne výťahy. Žiadne pohyblivé schody. A pravdepodobne nechápu, čo je to závrat. Ako podotkla moja priateľka, toto JE New York. Neprestavujú; pristavujú. A chápem, že pristavujú asi smerom nahor. Nechápem zmysel toho, že sa máte na niečo pozerať skoro vertikálne zhora. Po tomto už nepotrebujem IMAX aby som mala pocit, že padám. A ani steper na to, aby som si zacvičila. Krátko som sa zastavila na prvom poschodí, predtým ako som sa vydala hore ďalšími dvoma. Moja kamoška nakoniec ani netárala. New Yorkčania skutočne všade chodia; ona robí tanečnú komparzistku; má výdrž dostihového koňa. Jeden z uvádzačov za nami zakričal: "Poďme slečny, dokážte, čo vydržíte." Odpovedala som: "Nie veľa." Ale zvládla som tie schody len vďaka vízii tancujúceho Alana v mojej odkysličenej hlave. Usadili sme sa v prvom rade, priamo oproti stredu javiska, ktoré sme však museli sledovať z tohto mŕtveho uhla. Začnem sa zabávať s kyticou, ktorú som mu priniesla v červeno-šedo-zlatom ladení, vysielajúc ďalšiu krátku modlitbu, že dostanem príležitosť mu ju dať. Kvety sa celkom udržali na to, že neboli vo vode. Štýl je pekný. Chlapský. Perfektný. Ľudia okolo nás sa usádzajú. Tlmia svetlá. Opona sa dvíha….

Na ďalšie 2 1/2 hodiny sme prenesení do Európy 30-tich rokov, prizerajúc sa láske Elyota a Amandy, ktorej sa nedá uniknúť, v celej jej ošklivosti, kráse, smútku a nádeji, obalenej v deke bujarého dôvtipu a bolestivej britkosti. PRIVATE LIVES sú vtipné, a všetci herci – všetci originálne z London West End – ukážu prostredníctvom ich postáv všetky stránky ľudskej povahy. Ale samozrejme bol môj mentálny reflektor zameraný na Rickmana. Akokoľvek úžasný je vo filme, skutočne sa rozplývajúc fyzicky a emocionálne v jeho postave, je oveľa viac ohromný, ak ho sledujete naživo. Smiali sme sa, zadržiavali sme dych. Má pravdu; smiech sa v priebehu hry uvoľní, zo slušného chichotu k rachotivému smiechu. Predtým, ako sme si to stihli uvedomiť, padla opona druhý krát a my sme sa sypali z divadla. Nuž, muži sa sypali. Ženy vykonávali rituál naveky spojený s našim pohlavím: tlačili sa pred wc. Čo je o ďalšie poschodie nižšie.

Ďalšia vec o New Yorkčanoch. Nečakajú. Proste sa pretlačia. Rad k toalete sa ledva pohol, keď zvolala hlas: "Dámy, divadlo sa zaviera." Moje sympatie pre všetkých, čo majú slabý mechúr. Nakoniec sme vyšli von do nočného povetria. Držím v náručí moju drahocennú kyticu a opatrne k nej pridávam unikátnu korunku slávy: malý tenký magnet, ktorý som spravila ako poklonu Rickmanovmu najúžasnejšiemu stvárneniu Prof. Severusa Snapea. Bolo tam okolo 60 ľudí na každej strane zabarikádovanej cestičky z javiskových dverí k čakajúcim autám. Som na pravej strane od dverí, asi traja ľudia sú medzi mnou a barikádou. Tak som urobila, čo by každá múdra žena v mojej situácii. Spriatelila som sa so ženami predo mnou. Vysvitlo, že dve z nich, tie hneď vedľa barikády, sú knihovníčky z Daytonu, OH (tuším je to značka Ohia *pozn. Eowyn). Ja som knihovníčka z Hamiltonu, OH. Vďaka Bohu za sesterstvo. Sľúbili, že dozrú, aby som sa k nemu dostala po autogram a darovala mu kvety. Tie dve sú fakt milé. Takisto sme všetky fanúšikmi Snapea. Ani netreba povedať, že čakací čas bol príjemne strávený.

Ako prvá vyšla z javiskových dverí pani Duncanová o 17:50, resp. 20 minút po padnutí opony. Vyzerala trochu prekvapene, keď nás tam všetkých videla. Niečo, čo som sa naučila od jednej, čo stála v strednom rade (ktorá sa snažila rozhodnúť, či si nechá podpísať figúrku Snapea alebo jej obrázok Rickmana ako Nottinghama z Kráľa zbojníkov) je, že ľudia nečakávajú pri javiskových dverách v Londýne. Dokonca tam dávajú nápisy so žiadosťou, aby to ľudia nerobili. Povedala, že ich ignorovala. Bolo to pri inej Rickmanovej hre. Jeden pracovník ju vraj videl a povedal: "Vy ste asi Američanka." Ona povedala: "Áno, som," a aj tak tam ďalej na Alana čakala. Sama. Niečo, o čo by sme sa všetci mali snažiť.

Pani Duncanová vyzerala pôvabne a vyzerala skutočne polichotená naším prevolávaním "Bravo." Krátko sa podpísala predtým ako odišla. Dav je trpezlivý. Herci, ktorí sa pozastavia na podpísanie, prejdú celé Účko z jednej strany na druhú. Žiadne postrkovanie, žiadne šialené mávanie divadelnými bukletmi a plagátmi. Ľudia podávajú programy tých, čo stoja vzadu tak aby tí mali aspoň autogram.

Asi o 35-40 minút vyjdú vonku dvaja spoluúčinkujúci za milého potlesku. Nezastavia sa. Vedia na koho prevažne ženský dav čaká.

Jedna hodina. Dvere sa otvoria. Volanie na slávu prepukne v dave. Nikto neodišiel a toto je naša odmena. On tiež vyzerá akosi prekvapený, že sme stále tam a zároveň skutočne potešený. Myslím, že tá jeho hodinka je viac ako len dúfanie, že sa dav rozplynie. Je v pohodlnom oblečení. Vyzerá sviežo, ako keby si dal šálku čaju alebo dve a milo si s niekým v zákulisí pokecal, možno o tom, ako prebehlo dnešné vystúpenie. Čakáme kým sa prepracuje k našej strane. Viem, že bude rozdávať podpisy tam maximálne 5-10 minút, takže sa neviem dočkať svojej chvíle a vyťažiť z nej čo možno najviac. Moja priateľka sa zahrala na fotografa. Bolo mi pripomenuté, aby som priniesla domov nejaké fotky. Znovu „Štvoricou“. Prichádza na našu stranu. Hovorí pokojne, oči skoro stále sklopené, ale je trpezlivý, aj s tými ukecanými. Pózuje pre fotky, podpisuje, podáva späť plagát naľavo odo mňa, potom je predo mnou….

Potom prejde ďalej. Oh nie. Dav sa posunul. Teraz som vpredu, ale na zlom mieste. Hviezdy sa však nevracajú. To je ako sa dostanú do svojich áut za 5-10 minút. Moja skupinka knihovníčok sa snaží pustiť aj iných dopredu ale nie sú v takej pozícii, že by mi mohli pomôcť. A potom nastala požehnaná udalosť. Pero Sharpie sa oddelilo od jeho majiteľa. Rickman zostane stáť, rovno vpravo, pripravený vrátiť ho, ale uvedomí si, že nie je komu ho vrátiť a zmrzne ako rozkošne zmätený jeleň v žiare reflektorov. Takto by to nemalo prebiehať. Pero, papier, podpísať, podať späť papier, podať späť pero. Tak by to malo ísť a priebeh bol narušený. Môj mozog zakričí "TERAZ."

"Hello." Otočí sa za mojim hlasom a natiahne sa za podávaným programom a vyzerá, že sa mu skutočne uľavilo. Priebeh bol znovu nastolený. Podarilo sa mi povedať, že hra bola úžasná. Poďakoval mi a podal mi späť môj program. Vzala som aj pero (majiteľ si ho rýchlo schmatol). Podala som mu kyticu a dostalo sa mi po druhý krát jemne vyslovených slov vďačnosti. Teraz som bola ja jeleňom v žiare reflektorov. Medzi tým sa vrátila späť jedna z knihovníčok. Musela si všimnúť môj očarený stav, pretože zavolala: "Nezabudni mu ukázať pohľadnicu (myslela magnet)." Áno, na to by som zabudla. Začul ju tiež a otočil kyticu. Zasmial sa, keď uvidel Slizolinský erb, potom vyzeral zmätene. Viem, že si všimol motto; sledovala som jeho pery – nádherný výhľad – zmätene prešiel slovami. Ako každé poriadne školské motto aj toto bolo v latinčine (vďaka bohu za knihy na stredne škole). Naklonila som sa k nemu, usmiala a vybalila naňho môj najtúžobnejší južanský akcent.

"Je tam napísané 'Vďaka nám zlo vyzerá dobre'."

Na tvári sa mu rozľahol úškrn zároveň s tým ako ten sladký hlboký chechot vystúpil z jeho útrob, zakončený jediným hodvábnym slovom: "Áno." Obdržala som svoje tretie poďakovanie, ktoré sa muselo ku mne vzniesť do siedmeho neba. Zabudla som mu povedať, že je to magnet. Len dúfam, že na to prišiel. Teraz mi to však až tak neprekáža. Počula som ten smiech.

Zostala som ešte nablízku, aby som odfotila pár fotiek pre dievča s figúrkou Snapea. Nechala si podpísať figúrku. A smelo aká je ho požiadala o objatie a dostala ho. Nemohla som žiarliť. Stále ešte držal moju kyticu, nenechajúc ju len tak visieť v jednej ruke pri jeho boku, ale držiac ju v náručí pred sebou, zvierajúc ju oboma rukami. Mala som späť svoj fotoaparát a uistila som sa, aby som si tento obrázok zachytila na film. Držal v náručí môjho „zástupcu“ a to je viac ako akékoľvek rýchle objatie. Vtedy sme už všetci boli priamo šťastní, chichotajúc sa ako školáčky. Dokonca som dostala ďakovné objatie od dievčaťa s figúrkou Snapea. "Nech na teba prejde niečo z toho, čo sa z neho nalepilo na mňa."

Okay, tak sme možno šiši. Ale ak je toto to, čo vám bláznovstvo prinesie, tak je to potom skvelé takou byť.

Máj 2002 - Kat
*(Prečítajte si najprv Katine prvé stretnutie s AR z 26. apríla)

Alan je vtipný! Ale ja som zostala absolútne nemá a nehybná a preto som mu nič neodpovedala. A neskôr som sa cítila ako idiot kvôli tomu cukru, hlavne po tom, keď som sa tam s ním stretla po druhý krát. . . .

No čo už, skutočne som to tak myslela, keď som povedala, že sa bojím ísť tam znovu, pretože by si mohol myslieť, že som stalker. Nikdy nemôžete vedieť. Vyzerá tak, ako keby sa stále okolo seba pozeral, aby sa uistil, že nikto naňho nevyskočí a neschmatne ho za rameno alebo také niečo. Myslím, že by nezniesol, keby k nemu niekto len tak napochodoval a povedal: "Vy ste Alan Rickman, nemám pravdu?"

Nuž, moja priateľka mi povedala, že som hlúpa, že by si najskôr pomyslel, že žijem alebo pracujem niekde nablízku – a že tam chodím pravidelne, presne ako on! Oh, to znie srandovne. "Alan Rickman je stálym návštevníkom môjho obchodu s kávou."
Nuž, buď skrátili skúšky alebo s nimi úplne prestali, pretože v utorok som sedela pri tom istom stole celkom vpredu, okolo 13:00, a čítala som si niečo do školy a pumpovala sa kávou. Dolievajú mi zadarmo, vďaka mojej priateľke Steph. : )  Nesledujem kto prichádza a odchádza, pretože som ho vôbec neočakávala.  

Takže si čítam a v pozadí začujem Steph kašľať a robiť divné zvuky, čím zo seba oficiálne urobila blázna. Pozrela som sa smerom, kde akosi ukazovala a za dverami je Alan, stojac tam ešte s nejakým mužom, rozprávajúc sa. Potom obaja vojdú do obchodu a ten muž si začne prezerať menu vyvesené nad hlavami. Alan povie, "Mám to tu rád." Ten druhý muž povie niečo ako: "Majú tu (niečo nezrozumiteľné) . . . Oh, áno, tamto to je. Ktovie, či je to dobré?" Steph mu ponúkla, že ho nechá ochutnať z toho – nech to už bolo čokoľvek a muž povie ďakujem, ale on ešte pokračuje a objedná si to vo väčšej porcii. Alan si objedná kávu a znovu na poslednú chvíľu schmatne NY Times a potom sa začnú rozprávať o niekom, kto má prísť: "Kedy presne má prísť?" povie muž a Alan povie niečo v tom zmysle, že sa musí ešte zbaviť nejakej práce. Nemôžem to odprisahať, ale myslím, že sa rozprávali o Rime.

Veselá časť s Alanom: Snažím sa tváriť nenápadne a začítaná do knihy, ale sledujem čo sa deje kútikom oka. Alan sa otočí, aby si vzal papierový obrúsok, presne ako predtým a vidím ako berie pár balíčkov cukru z košíka. Prejde k môjmu stolu a veľmi jemne ich položí vedľa mojej kávy a polohlasne zašepká: "Sú posledné. Myslel som si, že by si ich mala dostať ty." Potom sa začne smiať. Nevedela som, čo povedať a muž, s ktorým Alan bol, očividne nevedel, čo sa deje a či sa poznáme alebo nie. V tom momente som sa cítila maximálne nepríjemne. Cítila som, ako sa sfarbujem tisíckami odtieňov červenej, ale podarilo sa mi poďakovať mu za cukor. Myslím, že spoznal, že som sa hanbila a povedal: "Oh, prepáčte. Prepáčte. Len som žartoval." Povedala som, že som pochopila a že to bolo veľmi vtipné, alebo niečo na ten spôsob. A on povedal: "Si veľmi šľachetná." A ja som odpovedala (nemôžem uveriť, že som niečo také SKUTOČNE povedala): "A ty tiež." Nuž, sánka mi padla, hneď ako som to povedala, ale on sa len smial, poklepal prstami po stole vedľa balíčkov s cukrom a povedal: "Nenechaj si ich od nikoho vziať. Dovidenia!" Potom odišiel spolu s tým druhým mužom.

Nuž, tak tu máte, čo by som nazvala niečo ako moju druhú ponuku svetu fanúšikov Rickmana. Vidíte, mala som mlčať, pretože keď mám to nešťastie niečo povedať, vždy sa mi podarí povedať tú najhlúpejšiu vec. Jasne, myslel si, že je to vtipné, ale ja som sa cítila trápne!

Ale len to dokazuje jeho zmysle pre humor a jeho skutočné porozumenie pre city iných.

"Kat z kaviarne"
 

11.6.2002 – Kat z kaviarne
(doplnok: Aj keď toto technicky nie je "blízke stretnutie," myslela som si, že by vás možno zaujímali novinky o AR a ságy z NY kaviarne).

Novinky z kaviarne: Dobrý, zlý a idiotské dievča

Hi! Myslela som si, že by vás možno zaujímali novinky z kaviarne, hoci sú skôr z druhej ruky od mojej priateľky. Nebola som tam viac ako dvakrát za posledných pár týždňov (začala som novú prácu na polovičný úväzok). Potom si moja priateľka musela zmeniť smenu aby zaskočila za večerného asistenta manažéra kým ten bol na prázdninách, takže ani ona nevidela Alana, na istý čas. Ale jedno z dievčat, ktoré tam robia (a ktoré hrá hlavnú z úloh v tomto príbehu) jej povedalo, že sa tam pár krát objavil a povedalo, že v poslednom čase vyzeral skutočne unavený.

Nuž, smeny mojej priateľky sa vrátili do normálu v pondelok, takže sa samozrejme nevedela dočkať, či príde aj v ten deň, pretože to bolo deň po odovzdávaní Tony ocenení a chcela vedieť, ako sa cíti. V pondelok vôbec neprišiel.

Moja priateľka a ja sme sa začali baviť o tom, aké skvelé je, že sem tak často chodil a nikto ho nikdy neotravoval. Nikto z ľudí, ktorí tam pracovali, nespoznal, kto je a zákazníci sa zvyčajne starajú len sami o seba. Ale s tou zvyčajnou Tony publicitou okolo nominovaných, alebo možno pretože sa konečne naňho dobre pozrela, tento jeden zamestnanec (dievča, ktoré som už vyššie spomenula) o ňom za posledné dni stále dokola hovorilo.

Moja priateľka s ňou v pondelok pracovala a toto dievča stále vravelo, že keď príde, tak mu povie, že si myslí, že mu ukradli Tony za najlepšieho herca. Moja priateľka jej však hovorila, že to nie je dobrý nápad, že on je osoba strážiaca si svoje súkromie, že by ho to možno nahnevalo, a všetko na čo len pomyslela, aby to dievča presvedčila nič mu nepovedať.

Neskôr sa mi priznala, že jej motívy boli tak trochu sebecké a súhlasila som s ňou. Dúfam, že si teraz nemyslíte, že som zákerná osoba! Obe si myslíme, že jeden z dôvodov, prečo tam chodí, je, že sa k nemu správajú ako k normálnemu človeku a nie ako k veľkej celebrite. A samozrejme, chceme, aby tam chodil aj naďalej, až pokým Private Lives neskončia a kým nebude musieť odísť z NY. A možno, ak budú jeho zážitky pozitívne, tak si to miesto zapamätá, keď sa vráti. Ja viem, že z našej strany je to trochu sebecké.

V utorok dievča stíchlo a moja priateľka si myslela, že si jej radu možno zobrala k srdcu. Nuž on (Alan) zvyčajne prichádza medzi 11:00 a 13:30 alebo 14:00. V utorok prišiel o 7:30 a moja priateľka povedala, že mali kopec roboty, takže sa snažila ponáhľať a urobiť nápoje pre všetkých tých ľudí. Nezbadala ho ako vošiel (a aj tak by tomu čo nasledovalo nemohla nijak zabrániť).

Bol posledným v rade za približne šiestimi ľuďmi a Idiotka (odteraz ju budem tak volať, o.k.?) bola pri pokladni. Obsluhovala ľudí pred ním a moja priateľka a iný pracovník pripravovali nápoje. A Idiotka začala. Len tak. Moja priateľka bola naštvaná/zahanbená, že zmeškala, keď s tým začala, takže nevie ako presne s ním začala Idiotka hovoriť alebo vytiahla tému Tony. A tie stroje na espreso sú tak hlučné! Ale, ako zvyšok dokázal, Idiotka bola ešte hlasnejšia!

Povedala mu, že on mal dostať Tony za najlepšieho herca, vie, že si ho zaslúžil viac ako ten "iný chlapík", aj keď ešte hru nevidela. Oh, ale videla toľko jeho filmov, že VIE, že ho mal dostať. A také veci ju taaaaak štvú a oh bože, on musí byť tiež naštvaný. A po celý čas, tam úbohý Alan len stál, trpezlivo čakajúc, kým skončí a dostane svoju kávu.

Moja priateľka sa ponáhľala, aby dokončila tie dva nápoje, otočila sa a podala ich ľuďom, čo na nich čakali a videla Alanovu reakciu na Idiotku.

Len tam stál, ruky trochu prekrížené na bruchu, noviny pod ramenom, majúc nasadený skutočne skutočne trpezlivý a MILÝ úsmev. Aj keď musel počúvať všetky tie blbosti! A Idiotka hovorila tak nahlas, že zákazníci, ktorí tam stáli s ním, ako aj tí, čo sedeli za stolmi v blízkosti, počúvali. Niektorí si šepkali. (Asi si hovorili niečo ako, Oh, to je ten chlapík z ...)

Moja priateľka ho taaak ľutovala, že urobila niečo, čo vedela, že nemala robiť, keď je toľko práce (celý hlúčik ďalších ľudí práve vošiel dovnútra). Poslala Idiotku do skladu aby priniesla krabicu tých drevených paličiek na miešanie kávy a aby našla jej kartu pre objednávky do skladu, ktorú asi nechala tam vzadu. Nenechala. Bola v jej kancelárii manažéra, ktorá bola zamknutá.

Idiotka vyzerala naštvane, ale odišla. Niektorí z nových zákazníkov vyzerali naštvane, že budú musieť čakať ešte dlhšie na ich nápoje.

Ale Alan vyzeral, ako by mu zobrali trojtonovú záťaž. Moja priateľka potom spravila jeho kávu, aby mohol ísť a ospravedlnila sa mu. Povedal, že "to vôbec nevadí" a "nádherne, až sa z toho srdce zastaví" sa usmial. Potom odišiel.

Idiotka bola preč ešte pár minút. Vrátila sa s krabicou lyžičiek na kávu a bez karty na objednávky. (Samozrejme!) Keď videla, že Alan je preč, povedala: "To si urobila NASCHVÁL!" Keď priateľka povedala, že áno, Idiotka jej odvetila s jej zvyčajným ukričaným hlasom: "Po******* New Yorkčania!" (Toto dievča je z niekade z West Coast, neviem odkiaľ – chodí tiež na NYU, ale vďaka bohu som ju tam nikdy nevidela.) Ale povedať také niečo v prítomnosti kopca New Yorkčanov, hlavne po 11. septembri, vám prinesie množstvo opovržlivých pohľadov. Odišla skôr, s tým, že vraj má migrénu.

Ja len dúfam, že nespôsobila bolesť hlavy Alanovi!

Viem, že je to už dávno, ale radi tieto veci čítate, takže som sa snažila zapamätať si čo najviac detailov.

~Kat

15.6.2002 – Linda B.
Mala som to potešenie, stretnúť sa s Alanom Rickmanom znovu 15.6. 2002. Išla som na poobedňajšie predstavenie v ten deň s mojim 11-ročným synom, Brianom. Do divadla sme prišli asi hodinu pred začiatkom predstavenia a ukázala som Brianovi dvere na javisko. Ako sme sa otáčali, aby sme šli späť k hlavnému vchodu, skoro som vrazila do Adama Godleyho, herca, ktorý hrá "Victora". Povedala som: "Oh.. Hello Adam. Oh, teda pán Godley." Povedal: "Môžete ma volať Adam, idete na predstavenie?" Povedala som: "Áno a toto je po tretí krát a teraz som priviedla aj syna." Povedal: "To je fajn," a potom sa pozrel na Briana a povedal: "Dúfam, že sa ti to bude páčiť." Brian povedal: "Vďaka a som si istý, že bude."  

Čakali sme v hale asi tak 20 minút a stretli sa s milým párom z Connecticutu a chvíľku sa s nimi rozprávali. Keď nás pustili dovnútra, našli sme naše miesta. Boli v druhom rade vľavo.  Myslela som si, že budú v treťom rade, ale zistiť, že sme o jeden rad bližšie bolo skvelé.

Divadlo sa začalo napĺňať a vo vzduchu bolo vzrušenie. Hra začala cca o 15:05 a jednoducho bola brilantná, zase raz. Nevšimla som si v hre veľa rozdielov od predchádzajúcich predstavení, ale diváci sa jednoznačne viac smiali na tomto.

Naše miesta boli tak blízko javiska, že som mohla cítiť dym z cigariet a dokonca som videla slzy na tvári pani Duncanovej, keď sa v prvom akte objali. Bolo to úžasné vidieť každé zdvihnuté obočie a každý výraz na tvári AR, tak blízko sme boli. Ale z miesta, kde boli naše sedadlá umiestnené, sme mohli vidieť len jeho nohy na gauči na začiatku druhého aktu. Spôsob, akým tancovali, bol nebeský, taký ľahkonohý, ako keby sa vznášali vo vzduchu. Scéna s bitkou bola zábavná (ak bitka môže byť zábavná) a tretí akt bol jednoducho na popukanie. Človek mohol dokonca skutočne cítiť vášeň a lásku "Elyota a Amandy", ale cítiť aj ich bolesť. Čo som čítala v interview tých dvoch, toto je presne ako pán Rickman a pani Duncanová vnímali ich úlohy.

Keď sa hra skončila, postavila som sa, keď Alan vyšiel von na poklonu a obzrela som sa a skoro všetci v oddelení orchestry stáli tiež. Brian a ja sme sa pobrali k dverám na javisko a postavili sa za barikádu, ktorá bola vpravo od dverí. Boli sme prví v rade a bolo tam asi ďalších 10 ľudí. Väčšina ľudí stála naľavo od dverí.

Stála som a pripravovala som si veci, keď som stretla Melissu. Prišla, aby sa so mnou stretla pri dverách do javiska a samozrejme aby videla Alana. Aj keď sme sa nikdy predtým nestretli, mala som pocit, akoby sme dávno predtým boli priateľky. Bolo to skvelé stretnúť sa s ňou. Objala ma a chvíľu sme sa rozprávali. Potom som zdvihla zrak a zbadala ako k javiskovým dverám kráča rodinka. Bola to Sigourney Weaver s manželom a dcérou. Rýchlo vošla dovnútra. O päť minút neskôr vyšla rýchlo vonku. Priniesla som so sebou obal z videa Galaxy Quest, ale nenašla som odvahu aby som ju požiadala o podpis. Neskôr som sa rozprávala s niekým, kto sedel blízko nej počas predstavenia. Taktiež sme videli rodičov Bena Stillera Jerryho Stillera a Anne Mearaovú. Nie som si istá, či videli hru, ale videla som ich prejsť blízko javiskových dverí a nastúpiť do limuzíny.

Hneď potom som zazrela Tammi. Áno, webmasterku Alan Rickman: THE VOICE. Bolo skvelé konečne sa s ňou stretnúť. Tak zanietene pracuje na stránke a je taká úžasná osoba. Len chvíľku sme sa rozprávali, potom vyšiel Alan z javiskových dverí. Mal na sebe čierne tričko a čierne rifle. Všetky sme naňho len čumeli keď pospisoval veci pre dve pani vedľa nás a ponúkla som sa, že ich odfotím a pošlem im fotku mailom.

Keď skončil, tak sa posunul k Brianovi. Povedal Brianovi hello a opýtal sa ho čo má preňho podpísať. Brian bol taký nervózny a snažil sa nájsť tie správne slová; tak som sa zapojila a povedala. "Hi, stretla som sa s vami asi pred mesiacom a podpísali ste pre mojich chlapcov fotku/pohľadnicu." Pozrel sa na mňa a povedal: "Ah, áno, pamätám sa, ako sa máte?" Povedala som: "Dobre, vďaka, tento krát som so sebou priviedla Briana a má pre vás toto". Brian mu podal doma vyrobenú ďakovnú pohľadnicu, ktorú vyrobil spolu s bratom. (Po tom, ako moji synovia uvideli fotku/pohľadnicu, čo Alan predtým podpísal, požiadali ma darovať mu túto ďakovnú, keď nabudúce pôjdem.) Priviesť so sebou Briana bolo rozhodnutie na poslednú chvíľu, takže bolo skutočne skvelé pozorovať Briana ako mu dáva pohľadnicu. Alan na ňu pozrel a opýtal sa: "To je pre mňa?" a Brian povedal: "Áno". Alan potom povedal: "To je milé, ďakujem". (Prilepili sme taký istý obrázok, ktorý predtým podpísal k poďakovaniu) pozrel na fotku a potom povedal Brianovi: "Ty si na tejto fotke. Ah, tu si" (ukazoval na môjho najmladšieho syna Andrewa), zasmiala som sa, lebo som vedela, že žartuje. Brian si tým nebol istý, tak povedal: "Nie, tu", ukazujúc na seba na fotke. Alan povedal: "Oh, správne", všetci sme sa zasmiali. Brian mu podal GQ video obal na podpísanie a Alan povedal: "Videl si Sigourney? Bola tu" Povedala som: "Videli sme ju, ale prešla príliš rýchlo". Vzal obal videa a povedal Brianovi: "Je to len pre teba, alebo pre vás všetkých?" Brian povedal: "Pre nás všetkých, prosím". Povedal: "Ako sa volajú?.. Oh moment, sú napísané tu", začal otvárať pohľadnicu na poďakovanie a ja som povedala: "Brian, prosím, povedz mu mená, nenechaj ho trápiť sa s tým". Ale príliš pozde; odpísal mená z ďakovnej karty a podal obal Brianovi. Potom podpísal obrázok Snapea, a potom som povedala, (nemôžem uveriť, že som to urobila) "Prečo vystrihli tú scénu z hodiny elixírov, bola tak dobrá". Alan neodpovedal, tak som povedala: "Viem, že s tým nič nemáte, ale myslela som si, že vám poviem, že tá scéna bola skvelá." Podala som mu "When Love Speaks" CD na podpísanie, čo aj podpísal. Nekomentoval CD, čo ma prekvapilo, pretože som počula, že ho rád vidí. Takisto podpísal fotku, kde bol on a ja, ktorú som spravila, keď som sa s ním stretla v máji. Povedala som, že ďakujem a že bolo skvelé znovu sa s ním stretnúť, povedal: "OK, je milé vás stretnúť" a presunul sa k ďalšej osobe. Ďalšia osoba bola Tammi. Mala preňho niekoľko vecí na podpísanie; vyzerala tak nadšená, že ho vidí naživo.

Skvelé dievča menom Amanda bola ďalšia. Vyzerala tiež natešene zo stretnutia s ním. Pozorovala som ako podpisoval a fotil sa s každým, kto chcel. Melissa, Tammi, jej priateľka Linda, Brian a ja sme sa o ňom rozprávali a stále ho pozorovali.

Keď bol asi v polke davu, som si spomenula, že som nevyfotila Briana a AR, takže keď nastala menšia pauza, Brian sa veľmi slušne opýtal: "Pán Rickman, môže mama odfotiť vás a mňa?" Alan povedal: "Samozrejme". Cvakla som fotku a Brian povedal: "Vďaka." Fotka sa perfektne vydarila. Som si istá, že si ju Brian bude navždy ceniť. Prešla som na druhú stranu od javiskových dverí. Stále ho pozorujúc – takého trpezlivého, tak úprimného. Musela som zostať v jeho blízkosti a jednoducho si všetko zapamätať.

Zostal kým pre všetkých nepodpísal a trvalo mu to asi 20 minút. Keď to vyzeralo, že je na konci, zavolala som Briana. Povedala som Brianovi, že odíde do divadla a či mu nechce potriasť rukou. Povedal, že áno, takže keď bol Alan znovu voľný, Brian sa opýtal: "Pán Rickman, môžem vám potriasť rukou?" Alan povedal: "Samozrejme, bolo mi potešením stretnúť sa s tebou". Brian povedal: "Som tiež rád, že som vás stretol", pri tom, ako si potriasli rukami.

Keď končil, znovu som k nemu išla a povedala: "Počula som, že ste dostali červený žurnál", vyzeral trochu zmätene a tak som pokračovala: "ten s tými zlatými symbolmi". (Pozerá sa priamo na vás, keď s ním hovoríte) Povedal: "Áno, ďakujem veľmi pekne zaň, je to milé" Povedala som: "Nuž, nie som tá, ktorá ho vyrobila, ale napísala som doň". Potom som povedala: "A tiež som vám napísala list", povedal: "Oh, som si istý, že je tam na kope".(ukazujúc na divadlo). Potom som povedala (keď som sa dotkla jeho ramena) "Videla som vás v Charlie Rose Show a musím vám povedať, že veta, ktorú ste povedal o kľúči na mňa skutočne zapôsobila".  Povedal: "To ma teší, ďakujem a bolo milé vás opäť stretnúť, dovidenia."

Podpísal ešte pár vecí a potom vošiel dovnútra. Ako som tam stála, premýšľala som, že som bola možno príliš drzá. Že možno som mala stáť na boku a len sa prizerať. A dúfala som, že som nevyzerala príliš bláznivo.

22.6.2002 – Danielle
V sobotu 22. júna 2002 som sa zúčastnila večerného predstavenia PRIVATE LIVES. Hra bola úplne úžasná. Samozrejme som to očakávala, ale bolo to úchvatnejšie ako som si dokázala predstaviť. Sedela som v prvom rade, ďaleko v ľavo. PRIVATE LIVES bola zďaleka najlepšia hra, akú som kedy videla. Áno, áno, viem, mohla som byť dopredu ovplyvnená, ale to hodnotenie je právom.

Keď hra skončila, nespomínam si, že by som “bežala” k dverám na javisko, ale musela som ísť asi rýchlejšie, pretože sa mi podarilo chytiť si fleka hneď pri dverách. Krátko potom som sa pozdravila so Siobhan a Maggie (kamarátky fanúšikovia Alana Rickmana, ktorých som vyhľadala na Liste účastníkov na www.rickmanistareview.com). Čakali sme asi hodinu na hercov. Keď vyšli von, podujala som sa odfotiť pár záberov, ale zistila som, že moja prekliata kamera nefunguje. Pokúšajúc sa ju opraviť, som premeškala vypýtať si autogramy od troch hercoch vo vedľajších úlohách. Neskôr sa Lindsay Duncan vrátila a tak som ju poprosila podpísať mi môj buklet, čo s radosťou urobila. Vyjadrila som obdiv pre jej herecký výkon.

Ako čas ubiehal, Siobhan a Maggie si pomysleli, že pre fotenie a autogramy by bolo lepšie presunúť sa na otvorenejšie priestranstvo. Maggie išla prvá, potom Siobhan. Konečne došiel rad na mňa!

Podišla som k Alanovi a vystrela ruku. Ako mi ňou potriasol, povedala som mu, že jeho herecký výkon bol skutočne skvelý a že si vysoko cením jeho herecké umenie. Odpovedal s úprimným a očarujúcim “Ďakujem” a, keď to vyslovil, jeho oči zažiarili tým najfantastickejším spôsobom. Zaiskrili tak, že to uspokojilo všetko, čo som si kedy u muža želala. Ich jasný ligot povzniesol moju myseľ, uspokojujúc všetko, čo som si kedy mohla priať.

Po tejto skúsenosti zdanlivej života naplňujúcej radosti, sa mi nejako podarilo požiadať ho o podpísanie fotografie. Potom som požiadala o podpísanie bukletu, čo urobil. Po tomto zapózoval pre fotografiu. Moje stretnutie s Alanom Rickmanom skončilo tým, že som mu poďakovala a pozrela sa do jeho očí posledný krát. Iskra tam stále bola.

Moja skúsenosť zo stretnutia Alana Rickmana mi otvorila oči pre skutočný život a lásku. Uvedomila som si, že pán Rickman je veľmi blízko spojený s Rimou Horton a že ju ľúbi, ale skutočnosť, že je, mi dáva toľkú nádej. Chcem niekoho s takou istou večnou iskrou. Takú osobu, ktorá zaručí, že partnerstvo a láska pretrvá, takú, ktorá určite má dávku uštipačnosti a hašterenia…možno aj otvorených bojov, ale stále s tým magickým klik. (Okay, tak sa mi páčila hra, ale čo mám robiť?)
Kým nestretnem niekoho takého špeciálneho pre mňa, budem si musieť vystačiť s mojou spomienkou na Alana Rickmana. Tá spomienka mi dáva trvajúcu nádej pre lásku v dobrodružstve zvanom život. Ďakujem ti, Alan Rickman.

5.5.2002 – Linda B.
Môj príbeh od javiskových dverí

5. Mája, som sa druhýkrát zúčastnila Private Lives. Je to úžasná zábavná hra. Hra bola presne taká istá ako po prvý krát a ešte lepšia. Texty sa mi zdali zábavnejšie a diváci sa nahlas smiali. Na toto vystúpenie som mala lepšie miesta, dosť blízko na to, aby som videla výrazy na jeho tvári (čo si myslím, že spôsobilo, že hra bola ešte viac zábavná). Vyšiel vonku za srdečného potlesku a zdalo sa, že na jeho replikách sa ľudia najviac smejú. Hra skončila s poväčša zaslúženým standing ovation. Keď sa skončila hra, išla som k dverám do javiska a postavila sa do rady. Stála som vpravo od dverí na javisko za barikádou. Jeden milý pán vyšiel vonku a povedal, že "ON" vyjde von asi tak za 30 minút a že potom zostane kým nepodpíše pre všetkých. Kým som čakala v rade, mala som tú česť stretnúť Mindy. Písali sme si maily po tom, ako sme zistili, že ideme na to isté predstavenie. Rozprávali sme sa o hre a o jeho fimoch. Čas nám rýchlo prešiel. Asi po 40 minútach, sa dvere otvorili a uvidela som Lindsay Duncan. A za ňou vyšiel Alan. Lindsay podišla k nám a začala sa s nami baviť. Bola veľmi milá a zdala sa, že ju teší, že sme prišli. Povedala som jej, že toto je pre mňa po druhý krát a ona povedala, "To je úžasné", a podpísala mi program. Alan bol ešte stále v blízkosti dverí na javisko, podpisoval sa a nechal sa fotiť. Aj keď som z neho nemohla odtrhnúť oči, nedokážem vám ani len popísať, čo mal na sebe oblečené. Adam Godley sa pristavil, pokecal a podpísal mi môj program. Bol okúzľujúci. Párkrát som si Alana odcvakla ako sa ku mne blížil. Pristavil sa pri Mindy, ktorá stála vedľa mňa a podpísal jej "When Love Speaks" CD. Vyzeral veľmi spokojný, keď ho uvidel. Podpísal pre ňu ešte zopár ďalších vecí a ja som ju spolu s ním odfotila. Snažila som sa nevyzerať tak nervózne ako som sa cítila. Podišiel ku mne a ja som mu povedala, že sa mi hra páčila a on povedal "Vďaka". Zobrala som si zo sebou obrázok mojich troch synov, ktorý držia všelijaké veci ako figúrku Snapa, Galaxy Quest video, a môj PL program z minulého predstavenia. Vložila som fotku do pohľadnice a potom mu ju ukázala. Povedala som mu, že toto sú moji chlapci a že sú tiež jeho veľký fanúšikovia a či by pre nich nemohol podpísať pohľadnicu. Pozrel sa na fotku a povedal "Ahoj chlapci". Vysvetlila som mu, čo všetko to vlastne držia a on sa usmial. Otvoril pohľadnicu a opýtal sa, "Ako sa volajú?" Napísal všetky ich mená, ako som mu ich diktovala, podpísal sa svojim menom a potom pod to napísal "Snape". Pozrela som sa naňho a povedala "Vďaka .. A čo tak ešte jeden pre mamu?" Potom podpísal môj program. Znovu som povedala vďaka a že bolo potešením sa s ním stretnúť. Ustúpila som trochu dozadu a sledovala, ako sa rozpráva s ostatnými v rade. Postrehla som aký bol trpezlivý. Prešiel na druhú stranu k radu. Prešla som k dverám do divadla a odfotila si plagát s ním, ktorý tam bol vyvesený. Keď som sa vracala, tak som si všimla, že ešte stále podpisuje a fotí sa s každým, kto o to požiadal. Práve sa chystal nasadnúť do auta a ja som povedala "Pán Rickman, môžem vám potriasť rukou?" Pozrel sa na mňa, potriasol mi rukou a povedal "A pozdravujte svojich chlapcov". Cítila som sa, akoby som ho poznala už dlho.

Keď som sa na druhý deň ráno zobudila, spravila som raňajky, zabalila obed a odviezla moje deti do školy; uvedomila som si, aká úžasná vec sa mi prihodila. Dostala som šancu stretnúť sa s niekým, koho obdivujem a na moment, nám dovolil cítiť sa ako najdôležitejším ľuďom na svete.

Nikdy predtým som sa nestretla s niekým slávnym takže som nevedela, čo očakávať. Všetko, čo ste kedy počuli o jeho láskavosti, veľkodušnosti a úprimnosti je všetko pravda. Cítim sa poctená, že som ho stretla.

Všetci vieme, že je mimoriadne dobrý herec, ale v ten deň som sa s ním stretla takým aký je, jednoducho muž.  Veľmi láskavý muž.

Ďakujem, že ste mi umožnili podeliť sa o svoj zážitok.
 

5.5.2002 – Mindy
Dorazili sme do divadla okolo 2:15 a bolo tam už dosť veľa ľudí, ktorí čakali, kým nás vpustia dovnútra. Môj manžel sa čudoval, či tam príde vôbec niekto pod 70 okrem mňa (polovička, ktorá nemá až tak rada hry, so mnou nešla dovnútra). Bolo tam veľa seniorov, ktorí čakali, ale ako sa dav rozrastal, začala sa rozširovať aj veková hranica.

Bála som sa zistenia, kde je vlastne moje sedadlo, ktoré malo byť v strednej orchestre rad B. Podľa zasadacej tabuľky to malo byť v piatom rade, ale odstránili rady AA a BB, čím som sa dostala do tretieho radu. Pomaly som sa usadila a s úctou pozrela na javisko. Skutočne som tak blízko? V tichosti som zamumlala Oh...môj...bože...

Sranda, bola som prvou vo vnútri divadla. Neviem, ako sa mi to podarilo. Ticho som si všetko poprezerala kým sa začali sedadlá zapĺňať. Vyzeralo to ...strašidelne. Bola som rada, keď sa rad zaplnil. Ľudia sa rýchlo usádzali a svetlá zhasli okolo 3:10.

Ako väčšina z vás, už predtým som si čítala reportáže z PL, od prvej v Albery divadle až do poslednej a teraz v Rodgers divadle. Takže keď zhasli, konečne som začala cítiť prítomnosť a zúčastnenosť na tom, čo sa o chvíľu začne diať.

Sybil (Emma Fielding) je prvou postavou, ktorú vidíte, ale Alanov Elyot za ňou vyjde v priebehu ďalších 2 alebo 3 minút. Bola som taká vzrušená z toho, vidieť ho na javisku! Bol tak blízko. Vedela som, že sa vyškieram ako blázon a som rada, že svetlá nesvietili na mňa!

Hra bola lepšia ako som očakávala. Často som sa nahlas smiala a spoznala zopár častí, ktoré ostatní spomenuli predtým tu a v guestbooku.  Mala som pocit, že tú hru poznám ale aj tak ma čakalo mnoho prekvapení.

Pre tých z vás, ktorí ste AR nevideli na javisku, tak vám môžem povedať len toľko, že tam je skutočne vo svojom živle. Áno, je úžasný vo filmoch, ale bezprostrednosť divadla mu sekne lepšie. Pohybuje sa ako tanečník. Pár jednoduchých krokov z jednej strany javiska na druhú vyzerajú u neho ako pôvabne nacvičená choreografia. Je fakt na pohľadanie... 

Keď sa hra skončila (a áno, postavili sme sa a tlieskali, čo si herci skutočne zaslúžili), presunula som sa k dverám do javiska.  Môj manžel, svätec, na mňa čakal za tlačenicou, kým ja som sa postavila medzi čakajúcich. Gentleman pri dverách nám povedal, že AR je veľmi láskavý a trpezlivý k svojim obdivovateľom, a že všetko podpíše a aj sa pozhovára. Toto bolo dobré počuť, pretože z niektorých predstavení som počula, že sa ponáhľal.

Bolo milé stretnúť sa s Lindou, s ktorou som sa zoznámila na Guestbooku. Už raz sa s AR stretla a pravdepodobne vám napíše aj o tomto stretnutí. Moje stretnutie s ním bolo zlatou korunkou tohto zázračného dňa. Ale teraz trošku predbieham.

Ako prvá nás pozdravila Lindsay Duncan, ktorá bola neskutočne milá a zdvorilá. Poďakovala som je za to, že prišla do New Yorku a ona povedala, že je to pre ňu potešením. Potom som ju požiadala, aby mi podpísala môj PL program, a tiež jeden z Les Liaisons Dangereuses. Vyzerala prekvapená, keď ho uvidela, povediac "Ooooh!" predtým, ako ho podpísala. Ďalší vyšiel Adam Godley, ktorý hral Victora. Bol srdečný a vyzeral, že neočakával, že ho niekto požiada o autogram. Požiadala som ho, aby mi podpísal môj PL program, a on šťastne moju žiadosť vyplnil.

AR vyšiel ako ďalší, vyzerajúc ešte krajšie ako vyzeral na javisku. Išiel popri rade ľudí (bolo nás tam okolo 20), pričom sa neponáhľal, pričom dal každému možnosť trochu si s ním pokecať. Keď sa dostal až ku mne, poďakovala som mu za to, že prišiel do NY. "S potešením," povedal. Potom som ho požiadala, aby mi podpísal moje When Love Speaks CD. To ho potešilo. "Ďakujem, že ste si to kúpili," povedal mi. Povedala som mu, že pracujem v obchode s hudbou a zaradila som toto CD do jedného z našich stojanov, kde si mohli ľudia aj vypočuť ukážky.

Predali sme z nich dosť. To sa mu tiež páčilo a zodvihol CD, tak, aby ho všetci videli. Podpísal môj Les Liaisons program, potom sa na mňa pozrel a povedal, "Za toto by si teraz mohla dostať kopec peňazí, to vieš." (podotknutie na eBay zlodejov!). Povedala som mu, že nie. Že pre mňa je to neoceniteľné. Láskavo zapózoval pre fotku so mnou a potom sa presunul k ďalšej osobe.

Nevedela som si predstaviť lepší zážitok. A hra bola jedna z najlepších aké som videla. A stretnutie sa s mojím najobľúbenejším hercom bola pozitívna, kúzelná skúsenosť.
 

4.5.2002 – Maggie
Videla som Private Lives túto sobotu, 4. Mája. Do divadla sme dorazili neskoro – nuž, teda aspoň neskoro na môj vkus – 10 minút pred zdvihnutím opony... ale aj tak sme ešte sedeli a čakali asi 10-15 extra minút predtým ako zhasli svetlá. Jackie, ktorá riadila naše únikové auto, sa stále sťažovala na tie "vtáky" ktoré počuje. Myslela si, že je nejaká chyba v zvukovom systéme. Musela som jej vysvetliť, že prvý akt sa akože odohráva pri pláži.

Naše miesta – vyzerali dobre na plániku. Ale v skutočnosti boli takmer príšerné. Predstavovala som si medziposchodie niekde za oblasťou orchestru ale na tej istej úrovni. Omyl. Sedeli sme v nebi, kde by sa vám pustila aj krv z nosa, takmer pri lustri! Jedinou dobrou vecou bolo, že sme sedeli v prvom rade, takže som nemala žiadne prekážky vo výhľade.

(Naplánujte sa dostať sa do formy, ak budete musieť vyletieť hore na medziposchodie. Takmer som potrebovala podať kyslík, keď som sa konečne dostala na svoje miesto. Samozrejme, záchody sú o 4 poschodia nižšie, za halou a ďalšími poschodiami. Zoberte si zo sebou nejaké mince a/alebo dolárovú bankovku pre upratovačky wc. Mnoho ľudí na ne zabúda a oni si vás budú do budúca pamätať, ak budete potrebovať nejaký extra toaletný papier. ;-) )

Pretože som bola tak vysoko, nemohla som úplne vidieť výrazy na tvárach hercov. Vedela som, že občas Alan robil niečo so svojou tvárou... ale nemohla som rozoznať čo. A, možno pretože sme boli tak vysoko, ale čas od času, Lindsayn hlas sa strácal. Niekedy som jednoducho vôbec nevedela, čo hovorí. Všetci na úrovni orchestru sa smiali do popukania. My, na medziposchodí sme sa zmohli len na 'Huh'?? Toto sa nám stalo aj pri Alanovi, ale nie až tak ako pri Lindsay.

Súcitila som s Emmou. Vyšla von za úplného mŕtvolného ticha. Mohli ste počuť padnúť špendlík v divadle. Alan vyšiel von za búrivého potlesku. Adam vyšiel do prázdnoty; Lindsay sa dostalo slušného potlesku, ale nebolo to nič v porovnaní s Alanom.

Druhé dejstvo, aj keď sa dobre začalo, sa zdalo zdĺhavé po chvíli. Poznámka: keď Alan hrá na klavír, netlieskajte, keď už si myslíte, že skončil – pretože neskončil. Lindsay príde k nemu a sadne si vedľa neho a na konci sa pieseň rozplynie do bozku a nenechá žiaden priestor na potlesk. Bozkávajú sa dosť veľa v druhom dejstve, čo dovádza ženskú časť divákov do nadmernej predstavivosti a možno pár vlhkých nohavičiek.

Po predstavení: Bola postavená barikáda na ľavej strane dverí do javiska. Na pravej strane nebolo nič. Poctivo sme sa postavili za barikádu; konečne som sa stretla so Steph (hey Steph – dúfam, že som ti nespôsobila problémy s mamou! Pripomeň jej, že som to bola ja kto jej požičal moje predpotopné pero!!) a čakali sme. A čakali. A čakali. Potom postavili druhú barikádu na pravo. Ľudia vchádzali a vychádzali z dverí, bolo to na zbláznenie! V skutočnosti, Alanovi trvalo len 30 minút kým vyšiel. Privítaný potleskom, ktorý skromne prijal.

Ďalšiu vec, ktorú si pamätám, ženy začali bežať smerom k nemu pomedzi barikády. Steph a ja a mnoho ďalších ľudí sme slušne čakali za barikádou, pretože sme si mysleli, že to máme tak urobiť. Alan podpísal každého program (alebo fotku alebo knihu, čokoľvek čo mali). Postupoval od stredu vpravo a vľavo. V myšlienkach sme  Alana posúvali otočiť sa doprava, kde sme stáli!

Konečne som dostala podpis na program. Napísala som mená všetkých, ktorý chceli autogram na Post-it kartičky a prilepila ich na predné strany, tak aby vedel, že ich dám potom skutočným ľuďom a nepredám na eBay. Ale aj tak, na prvé dva Alan napísal svoje meno rovno; pri treťom som sa mu konečne odvážila povedať, či by na ne nemohol dopísať aj venovanie.

Ak sa začnete s Alanom rozprávať, odpovie vám. Ale na konverzáciu nie je veľa času pretože sa rýchlo presunul k ďalšej osobe, tak, aby sa mohol zastaviť pri každom. Jedna žena vedľa mňa zakričala, že je ten najsexy muž na planéte. Hanblivo sa usmial a povedal ďakujem. Ďalšia žena mu povedala, že ak zostane niekedy bez partnerky, tak nech ju vyhľadá. Znovu povedal ďakujem, ale myslím, že to bolo už trošku priveľa. Nič iné jej nepovedal a povedal to dosť výrazne, aby to zvýraznil ako fakt. Ale aj tak sa pri tom usmieval a akceptoval to ako kompliment.

Išla som sa zblázniť prípravami na tento deň. Aké pero použiť, čo si obliecť, čo povedať? Ale bolo to jednoduché ako kotúľať guličku, stretnúť sa s ním a hovoriť s ním. Každému to uľahčí, je taký milý chlap. Milujem tohto muža! A ten hlas. Anjel z nebies – ale so všetkými časťami.

Oh, a voňal úžasne!
 

26.4.2002 – Kat (zpět na pokračování)
Moja priateľka je asistentka manažéra v jednom lokály v meste, ktorý ponúka kávu a čaj (a ktorý tu nebudem menovať – poviem len toľko, že to nieje v blízkosti RR /to bude asi skratka názvu divadla na brodway, kde Alan vystupoval v PL *pozn. Eowyn/), a keď som sa stavila v utorok, aby som ju navštívila, povedala mi, že jeden veľmi vysoký, veľmi dobre vyzerajúci a elegantný Brit, ktorý sa veľmi podobá na Alana Rickmana chodí k nim do lokálu v nepravidelných intervaloch počas predchádzajúcich 2 týždňov, objedná si teplý nápoj (kávu alebo čaj, ako kedy), zastaví sa pri malom stojane novín pri pokladni, v poslednej chvíli si jedny vezme. Zaplatí za svoj nákup a vždy povie: "Prajem pekný deň." A potom odíde. Bála sa ho opýtať, či je skutočne ten, kto si myslí, že je, obzvlášť pretože vyzeral, že pri takej otázke by mohol odísť preč a už sa nevrátiť. Veľmi ju to zaujímalo. Takže, keďže som nebojácne dievča, ponúkla som sa, že to overím, pretože som sa s ním už raz stretla pri dverách na javisko po PL a dokážem rozpoznať, či je to naozaj on, alebo nie.

Takže som tam chodila každý deň až do konca týždňa a dnes sa mi to vyplatilo. Čakala som pri stolíku čo bol najbližšie k dverám, upíjajúc si z kávy a vyzerajúc ho. Vošiel dovnútra, v 11:15 presne, objednal si malú obyčajnú kávu s mliekom, bez cukru (v tomto momente som už vedela, že je to AR – ten hlas si nemôžete zmýliť), prehrabal si tašky po nejakých drobných, zastavil sa a zobral si NY Times.

A tu nasleduje časť, za ktorú sa trochu hanbím (nikdy by som k nemu nešla a nezačala sa s ním rozprávať ani nič podobné, ale chcela som sa naňho pozrieť zbližšia a zavoňať jeho aftershave.) Rozhodla som sa, že moja káva potrebuje viac cukru, ktorý, samozrejme, ležal asi jeden a pol stopy od pánovho Rickmanovho lakťa. Moja priateľka mu práve podávala kávu, ja som moju pomaly miešala pridávajúc si balíček za balíčkom cukru, nepozerala som sa síce naňho, ale akosi som . . . ho cítila. Prosím, nemyslite si, že som šialená! (Vonia úžasne.) A z ničoho nič, sa otočil, aby si zobral papierovú servítku, zbadal ma, SPOZNAL ma, a povedal, "Oh . . . hello. Tak vás znovu vídam." Pozoroval, ako som si nasypala tri balíčky cukru do mojej šálky a povedal, "Mám rád trochu kávy k môjmu cukru." Alebo možno povedal, "Mám rád trochu kávu . . . " Nie som si úplne istá, pretože sa po svojom výroku usmial tým najkrajším úsmevom, aký som kedy videla. Nevyzeral vystrašene ani s obavami, ale ja som mu nič neodpovedala ale ani ho nezačala naháňať, ani ho neschmatla. Vzal si svoju kávu, zbalil si svoje noviny pod pazuchu, povedal, "Majte sa," a vyšiel vonku k čakajúcemu autu, čakajúce asi pol bloku od lokálu.

Nie som si istá, či sa tam ešte vrátim – nechcem, aby si myslel, že ho prenasledujem . . . a neviem, či by moje srdce prežilo ešte jednu takúto skúsenosť.

25.4.2002 – Hana
Dnešný večer bol lepší ako všetky predchádzajúce. Videla som ho v Private Lives na Broadway. Áno, je presne taký, aký som dúfala a ešte viac vtipnejší, žiarivejší, jemnejší, jednoducho viac. Noelove Cowardove dialógy sú také bezvadné a Lindsay Duncan je hodným oponentom.

Obaja podpísali moju kópiu hry, po tom, ako som čakala asi hodinu vonku pri vchode na javisko. Pán Rickman bol srdečný, príjemný, trošku melancholický, ale veľmi milý. Potriasol mi rukou, zdvihol svoje obočie (dokáže sa tak dobre vyjadriť aj tými najmenšími zmenami mimiky, je to úžasné pozorovať ho zblízka) keď som mu naivne a s nádejou, ako beznádejne zamilované dievča, ktoré som, ukázala figúrku Severusa Snapa. Spýtal sa na moje meno, a napísal ho správne. Aj keď sa zdalo, že sa ponáhľa, plne sa venoval každej jednej osobe; veľmi veľkorysé gesto.

Taktiež, prosím nekupujte žiadne podpísané kópie PL programu z ebay. Jeden muž si vyžiadal podpísanie piatich kópií a pritom Rickmana úplne ignoroval, ktorý mu však duchaplne povedal "Cítim z tohto ebayské zlodejstvo."  Úplne s ním súhlasím, ten muž bol neskutočne nezdvorilý, a zneužíval Alanovu dobrotu k jeho fanúšikom.  Ešte stále sa vznášam z toho všetkého vzrušenia...

23.4.2002 – Donna
Včerajšok bol jednoducho úžasný!!!!! Odišla som z Rocku okolo 5:30, aby som mala dosť času nájsť divadlo.  Skončila som tak, že som asi 2 bloky išla zlým smerom a tak som sa musela vrátiť. Dostala som sa do divadla okolo 6:30. Dvere otvárali o 7:30 tak som išla do Howard Johnsons a pokúsila som sa do seba dostať kurací sendvič a hranolky. Začala som byť z tej hry nervózna, tak som sa poväčšine v jedle len hrabala. Nedokázala som tam ani sedieť, tak som sa išla poprechádzať okolo Times Square a obzerala výklady. Okolo 7:00 som sa vrátila do divadla. Pretože bolo chladno, otvorili vonkajšie dvere a nechali nás čakať vo vestibule. Odložila som si tašku a kabát, aby mi počas hry nezavadzali, išla som na wécko (to bol dobrý nápad) a potom som si išla sadnúť na svoje miesto. A teraz, keď som si objednávala lístok cez Ticketmaster.com, ich zasadací poriadok ukazoval, že moje miesto je v 4tom rade... Chyba! Bol to prvý rad. Keď som sa natiahla, mohla som sa dotknúť javiska, tak blízko som bola. Hra bola úžasná. Oh môj bože, a tá scéna s Alanom v saténových pyžamách! <na omdletie> Po predstavení, Ann Marie ma čakala pri dverách do javiska. Alanovi trvalo asi hodinu, kým vyšiel von. Ann Marie musela odísť hodiť štvrťdolár do parkovacích hodín a nestihla sa vrátiť, keď vychádzal. Oh môj bože, v skutočnosti je ešte viac sexy (ak je to vôbec možné). Ku každému pristúpil a povedal "Hello, ako sa máte?," podpisoval autogramy a pózoval pre fotky. Dala som svoj foťák panej stojacej vedľa mňa, pretože Ann Marie ešte stále nebola späť. Alan bol tak blízko, že som ho mohla cítiť jeho dych v mojich vlasoch! Oh môj bože, Alan Rickman sa dotkol mojich vlasov!!!! <na zamdlenie>. Ann Marie sa vrátila krátko po tom, ako som sa s Alanom vyfotila. Podpísal ešte pár autogramov, kým neodišiel do svojej limuzíny. Podarilo sa mi zachovať pokoj aspoň na tak dlho, aby som si ho ešte zblízka odfotila. Ann Marie tiež spravila pár fotiek, aj keď nie je jeho fanúšik.
 

21.4.2002 – Jayne
Zúčastnila som sa spolu s mojím otcom popoludňajšieho predstavenia Privat Lives 21. Apríla na Broadway.  Sedeli sme v piatom rade a hneď ako som sa posadila, som sa nevedela prestať triasť!!! Hra bola absolútne fantastická!! Vedela som, že si ju zamilujem, pretože tam hral on, ale bola som veľmi milo prekvapená aj celou show, bola veľmi zábavná a často som sa musela hlasno smiať. Celé obsadenie bolo skvelé, ale Alan bol fantastický!! Jeho vystupovanie na javisku je úžasné!! Diváci začali tlieskať, keď po prvýkrát vyšiel na javisko čo bolo skvelé, lebo som nechcela tlieskať sama!! Na konci sa nejaký ľudia (vrátane mňa samozrejme) postavili a tlieskali mu, ale dosť veľa ľudí tam boli seniori, takže len málo z nich sa postavilo. Myslím, že ma zazrel, keď som sa postavila, pretože predo mnou nikto nestál, ale možno si to len namýšľam... Po show som išla k dverám na do javiska, aby som tam počkala. Mala som so sebou laminovaný plagát zväčšenej prílohy k hre z NY times.  Museli sme čakať asi hodinu, ale vtedy sa mi to nezdalo dlho, i keď môj otec bol už mierne namrzený. Najprv vyšli von Emma Fielding a Adam Godley a podpísali mi môj plagát a vyzerali, že sa im páči. Adam Godley bol skutočne milý, a hneď potom vyšli Lindsay a Alan. Lindsay bola tiež veľmi milá a podpísala mi môj plagát aj program. A potom, ON!! Vyzeral taaaaaaaaaaaaaaaaaak dobre a bol takýýýýýý milý a srdečný, že som skoro omdlela!! Skutočne som sa príšerne klepala, ale dokázala som ho požiadať o autogram a on mi vyhovel a potom sa so mnou odfotil, myslím, že rozpoznal, že som bola nervózna. Nepožiadala som ho, aby mi potriasol rukou, ale pôjdem tam ešte na moje narodeniny a potom pozbieram všetku svoju odvahu, to prisahám! Bol to neuveriteľný deň!

26.2.2002 – Hannah
Môj otec, jeho priateľka a ja sme sa vybrali do Londýna aby som sa mohla stretnúť so svojim idolom, Alanom Rickmanom, ktorý momentálne hrá v Private Lives.  Prišli sme do Londýna po 3 a pol hodinovej ceste z Lincolnshire. Dostali sme sa do Londýna, ale nemohli sme zohnať lístky, pretože predstavenie bolo už dávno vypredané, tak sme si mysleli, že by sme možno mohli zohnať nejaké lístky na státie, ale už žiadne lístky nezvýšili. Bola som taká nahnevaná, pretože som si myslela, že neuvidím ani hru, ani jeho. Tak sme čakali v rade na vrátené lístky 2 hodiny, keď konečne vrátili jeden jediný lístok, asi desať radov za sedadlami. Nikto iný ho nechcel, tak ho môj otec zobral pre mňa, a potom mi podal list, v ktorom stálo, že sa stretnem s Alanom.  Nahlas som vykríkla a rozplakala som sa! Môj otec mu napísal a pýtal sa ho, či by som sa s ním nemohla stretnúť. Môj otec mu vysvetlil všetky problémy, ktoré som mala, pretože mi umrela matka, starý otec a blízky priateľ minulý rok. Tak som vošla do vnútra a pohľadala svoje miesto. Už len to, že som mohla vidieť tohto úžasného talentovaného muža v hre bolo skvelé a napätie z toho, že sa s ním stretnem bolo nervydrásajúce a zároveň čarovné. Asi tri minúty po tom, ako som vošla do vnútra, môj otec a jeho priateľka vošli dnu tiež a ja som si s ňou vymenila miesta a sedela som so svojím otcom v štvrtom rade odpredu, hra začala a bola úžasná, sedela som tam a nemohla som z neho spustiť oči. A celý čas som myslela: Stretnem sa s ním. Hra bola fantastická, brilantná komédia, scény kde sa bili boli úžasné a Alan bol úžasnejší ako slová dokážu povedať. Po hre sme išli dozadu k dverám do javiska, kde nás pozvali dovnútra a tam sme čakali naňho. A v tom sa zjavil rovno predo mnou a skoro som omdlela. Môj otec ma musel podoprieť. Alan bol taký milý a nežný, s takým srdečným úsmevom, ktorý rozžiaril miestnosť. Potriasol mi rukou, rozprával o hraní, škole, hre atď. a bol taký „nohami na zemi“ a milý. Podpísal mi program, "To Hannah from Alan Rickman with Best Wishes." Ahh, mohla som sa od šťastia rozkričať. Potom si položil okolo mňa ruku, kým môj otec cvakol pár záberov s jeho foťákom. Normálne som nervózna, keď sa mám stretnúť s niekým slávnym, ale Alan ma úplne upokojil a celý čas sme sa spolu smiali, bol úžasný.  Stále sa vám pozerá do očí, keď s ním rozprávate, takže sa nemôžete a ani nechcete pozerať inde. Skutočne osvetlil tento môj rok, je taký milý, starostlivý, citlivý, chápavý a skutočne pôsobí tak, že sa začnete cítiť lepšie. Celú cestu domov som myslela, len na tie úžasné chvíle. Teraz vždy keď ho uvidím – vo filme, tv, novinách, ... – môžem povedať "Stretla som sa s ním, dvakrát som si s ním potriasla rukou, dal kolo mňa ruku, ...." Je najmilší chlap na celom svete. A o nejaký čas neskôr mi od neho prišiel ďalší autogram. Som si istá, že sa s pánom Rickmanom ešte stretnem, pretože v mojich snoch/ambíciách je zahrať si s týmto úžasným mužom. Dám vám vedieť, ak by sa mi niečo podarilo. On dokázal, že ešte stále existujú úžasný ľudia, ktorý vám dokážu osvetliť deň len s jediným úsmevom.

16.11.2001 – Londýn – Gaby
Mala som to šťastie vidieť PL 3x v Londýne, toto je príbeh môjho 1. (a toho naj stretnutia s Alanom).

Ok, Bola som v Londýne v ten istý deň, keď do kín došiel Harry Potter. Bol piatok 16teho Novembra. Pri dverách k javisku stáli iba 4 ľudia.
Bola som tam s kamarátom, Tomom, a jedinou vecou, ktorú som chcela vidieť, bol Alan, ak by skutočne vyšiel javiskovými dverami, čomu som veľmi neverila, pretože javiskové dvere z Albery viedli do malej uličky, ktorá bola len pre chodcov. Žiadna šanca dostať tam auto, a nebola tam ani žiadna telesná stráž alebo nejaký taký ľudia.

Tak sme tam Tom a ja stáli a bola som taká nervózna. A potom ON vyšiel von, bolo to po prvý krát, čo som ho videla naživo... Celá som sa klepala... ostatné dievčatá išli k nemu a podpísal im programy a odfotil sa s nimi a Tom mi zašepkal: "choď, choď, choď"... ok, ale jediná vec, ktorú som mala na podpísanie, bola jeho biografia, pretože som si ju kúpila len pred pár hodinami. Takže som išla k nemu a on sa pozrel na biografiu a povedal mi jeho hlbokým hlasom:

"Nepodpíšem túto príšernú knihu"...

Bola som šokovaná, zahanbená a očervenala som ako paprika. Myslím, že som nevyzerala moc šťastne. Alebo inteligentne... *to je ten moment, keď nás Tom odfotil* Alan povedal, že podpíše čokoľvek iné, ak mám napríklad kúsok papiera, alebo hocičo také.  Ale jediné čo som mala, bol lístok do metra. A vtedy sa zrazu Tom rozbehol preč... bežal do divadla kúpiť mi program, ale v tom momente som to nevedela... Zbadala som ho len ako beží preč.  Celá tá situácia bola pre mňa tak zahanbujúca. Zašepkala som niečo ako: "Zahodím ju.." Nebola som schopná pozrieť mu do tváre, tak som čučala na jeho topánky, (mimochodom, boli hnedé)... Ale Alan sa len usmial, celá tá situácia a to, že ma to tak zahanbilo, ho očividne celkom pobavila a povedal: "Oh, skutočne je to príšerná kniha, je plná lží." A usmial sa. Potom sa ma opýtal, ako sa volám, odkiaľ pochádzam, čo robím v Londýne... a tak ďalej.. celý čas sme stáli pred dverami na javisko, úplne sami. Odpovedala som na jeho otázky a celý čas sa modlila, nech sa Tom každú chvíľu vráti. Potom sa ma Alan opýtal, či sa mi páčila hra a vtedy som sa mu musela priznať, že lístky mám kúpené až na sobotu a že som hru ešte nevidela. Povedal: "Oh, dúfam, že sa ti bude páčiť", alebo niečo také. V tomto momente sa Tom vrátil, Alan podpísal môj program a ešte raz sme sa odfotili. A keď sme vychádzali z uličky, Alan nám zamával a vošiel do reštaurácie (J. Sheeky) a Tom a ja sme vošli do metra. Bol to zároveň ten najlepší aj ten najhorší večer môjho života. Vinila som z toho samú seba, aj keď som sa na tom potom smiala, ale strávila som s ním sama niekoľko minút... Viem, že je to hlúpe, ale bola som taká šťastná..

O 4 týždne neskôr som znovu išla k dverám do javiska a Alan si ma pamätal.. Povedal: "Oh, ty si tu bola predtým, milé vidieť ťa opäť."  Je taký milý, a úžasný a okúzľujúci.. a... Urobila by som čokoľvek, aby som ho znovu stretla...
Ok, to bol môj zahanbujúci príbeh z prvej návštevy javiskových dverí.