Špeciálny "hosť"

Alan Rickman pozýva divákov do jeho "Zimnej" Čarokrajiny
Christine James Boxoffice - Dec. 1997

"Máte na ruke chrobáka," BOXOFFICE informuje Alana Rickmana.

"Oh, mne to nevadí," povie nežne, opatrne zmetie hmyz preč, pričom sa uistí aby stvoreniu neublížil. "Choď, leť si preč," povie jemne.

Je to nezvratný dôkaz, že herec, ktorý nemal problémy s vyvraždením nespočetného množstva ľudí vo filmoch ako Smrtonosná pasca a Robin Hood: Kráľ zbojníkov by v reálnom živote neublížil ani muche.

Samozrejme, aj keď je Rickman známy hlavne pre jeho zosobnenie zloduchov, dosiahol rovnaký úspech v stvárnení citlivých, chápavých postáv vo filmoch ako Skutočne, šialene, hlboko a Rozum a cit. A teraz prevzal ďalšiu rolu, tento krát prijatím úlohy za kamerou. Ako režisér Zimného hosťa, Rickman rozpráva príbeh štyroch párov ľudí a ich pohľadu na život.

Dej sa odohráva v malom škótskom meste v najchladnejšom dni v histórii – takom studenom, že zamrzlo aj more – hlavným dejom Zimného hosťa je problematický ale zároveň milujúci vzťah medzi matkou a dcérou, hraných skutočnou matkou a dcérou Phyllidou Law a Emmou Thompson. Prepletené s tým sú príbehy páru teenagerov (Gary Hollywood a Arlene Cockburn), ktorí sa zaľúbia; dvoch 12-ročných chlapcov (Douglas Murphy a Sean Biggerstaff) vydávajúcimi sa za dobrodružstvom a dvoch 65-ročných žien (Sheila Reid a Sandra Voe), ktorých koníčkom je chodiť na pohreby ľudí, ktorých nepoznajú. "Ste tam s [týmito postavami] pozerajúc sa na život prostredníctvom generácií," stručne popisuje Rickman. "A ak to znie trochu pochmúrne, tak by nemalo, pretože dúfam, že mnoho z toho je veľmi vtipné."

Samotný materiál bol zaobstaraný Rickmanom po mnohých rozhovoroch s Lindsay Duncan, jednou zo spoluúčinkujúcich v Royal Shakespeare Company produkcii Les Liaisons Dangereuses, o jej vzťahu s jej matkou. Rickman doniesol niektoré z nápadov, ktoré vznikli na základe týchto anekdot, spisovateľke Sharman Macdonald, ktorá napísala divadelnú verziu, ktorá mala premiéru v Anglicku v roku 1995 a ktorú Rickman režíroval v hlavnej úlohe s Phyllidou Law.

"Keď sa objavila predstava o hre," Rickman spomína, "Sharman bola prvou osobou, na ktorú som pomyslel, ktorá by to mala napísať. Vedel som, že ona je tá pravá, pretože som čítal jej prvú hru (When I Was a Girl I Used to Scream and Shout) keď som bol členom poroty pre výber scenárov v jednom z Londýnskych okrajových divadiel, a odporučil som, že by sa mala zinscenovať. Takže je to niečo ako uzatvorenie kruhu.

V tejto hre je mnoho momentov uzatvorenia kruhu," dumá Rickman, "čo sa týka Phyllidy, ktorá nemohla hrať v hre až dovtedy, keď sme ju zrealizovali, pretože sa starala o vlastnú matku a nemohla hrať v žiadnej hre. A potom absolútny moment, keď som jej zavolal, aby som sa jej spýtal, či by si to neprečítala, bolo, keď znovu bola k dispozícii pre divadlo. A potom fakt, že keď sa objavil nápad na film, stalo sa, že kruh sa točil a bol to presne vhodný čas pre Emmu. Päť rokov skôr a bola by príliš mladá."

Majúc prirodzený vzťah matky a dcéry vopred vytvorený s Law a Thompson bolo darom, hovorí Rickman, i keď uznáva, že "mohla to byť nočná mora. Dokážem si spomenúť na pár vzťahov matiek a dcér, ktoré by vo filme vôbec nefungovali. Mohli by byť príšerne súťaživé, alebo by ich vzťah v skutočnom živote mohol byť príliš komplikovaný na to, aby ho dokázali striasť a hrať vzťah, ktorý nie je ich. Avšak náhodou toto nebol ten prípad. Sú to dosť odlišné osoby, ale navzájom sa dopĺňajú. A navzájom majú jedna pred druhou obrovský rešpekt ako herečky. A pravdu povediac, po chvíli zabudnete na to, že sú matka a dcéra, pretože sú dve herečky a bola by to urážka správať sa k nim ináč ako k dvom herečkám. Je to skutočne len keď vojdete do strižne a zrazu máte v zábere odraz dvoch profilov, alebo vidíte ako plynulo spolu jednajú v scéne, kde sú si blízko a reč ich tiel prezrádza ich vzťah. A potom si uvedomíte, aký veľký bonus to bol."

V spätnom pohľade na jeho režisérsky debut, Rickman prirovnal filmársky proces k "zvieraťu s mnohými nohami a hľadáte ďalší pár, ktorému ste ešte nenasadili topánky. Je to fantasticky vďačný job," dodáva, "ale samozrejme si to vtedy neuvedomujete. Keď ľudia hovoria: 'Páči sa vám to?', akosi sa obzriete späť a uvažujete: 'Nuž, bola chvíľa, keď som mal čas povedať: "Toto sa mi páči?" '

Čomu sa Rickman v súčasnosti teší, je stúpajúci pozitívny ohlas z Benátskeho a Montrealského filmového festivalu. "Som veľmi šťastný, že keď ľudia idú a pozrú si to, veľa to pre nich osobne znamená," vysvetľuje. "Keď film skončí, začína rozhovor s publikom a to je nové každý večer."

Rickman nemá v momente na pláne žiadne ďalšie režisérske projekty, ale hovorí, že si je "istý, že sa k tomu vrátim, ak a keď budem mať scenár, ktorý ma k tomu podnieti. Ale vždy to bude závisieť od kvality scenára. A tak teraz budem hrať." Jeho ďalšia úloha bude z trháku odlišného typu: Bude hrať anjela v Kevinovej Smithovej komédii s nádychom nadpozemského Dogme. "Najlepšou vecou je byť schopný urobiť niečo z čista jasna, čo by ste nepredpovedali a čo je nezaťažené akýmikoľvek predsudkami. Bolo by to úžasné myslieť si, že budúcnosť je neznáma a akosi prekvapivá."

Na otázku, či je šťastný s vývojom jeho kariéry, Rickman vecne odpovedal: "Nemá zmysel nebyť, skutočne. Pretože je to také aké to je. Chaotické, predpokladám. Ale vo filme je jedna časť, keď Phyllida povie: 'Musíš si otvoriť srdce a vpustiť dnu chaos.' A to je možno lekcia, ktorú som sa mal naučiť."