|
Kde zomierajú hrdinovia
Autor: Julia Brandon
Zostal Azkaban.
Chladný vysoký múr,
obrastený vlhkou zelenou pliesňou, dosahoval do malého výklenku. Jemný lúč
svetla prenikal cez ten miniatúrny zamrežovaný otvor, ktorý delil prehnitú
miestnosť od ostatného sveta. Kdesi v kúte, čo najďalej skrytom pred
ťažkými oceľovými dverami, tam skrčene sedela tmavá postava. Ten muž bol
vysoký a chudý, zhrbený. Tenký pramienok čiernych vlasov mu padal spod
kapucne do tváre. Neurčitý výraz v nej prezrádzal, že už nemá veľa síl.
Pomaly ubúdali každým útokom dementorov, ktorý na ňom denno-denne
hodovali. Zaživa umieral. Jedinou potravou mu bolo to málo pekných
spomienok, ktoré si ešte zachoval. Na nich mu visel jeho holý život.
Oči pevne zatvoril
a trasúce ruky ohrial svojím dychom. Z orlieho nosu pomaly padali kvapky
potu.
„Lily...,“ z úst, ktoré sa len nepatrne pohli, sa mu vydral prosebný
šepot.
„Vieš, že ťa
mám rada,“ usmiala sa Lily a kľakla si k nemu. Lúka voňala kvetmi...
Chlad vanúci
zo všetkých smerov však takéto myšlienky ihneď odnášal preč. Na tomto
hroznom mieste pre ne nebolo miesto. Nikdy.
„Miluješ ma?“ zronene sa ozvala.
„Vieš...,“ zašeptal.
Jej oči
boli zaliate slzami. Zdvihla prútik a namierila ho na jeho hruď.
„Miluješ ma? Tak odpovedz!“
Ticho pred ňou stál, s pocitom
vraha. Nemohol sa na ňu pozrieť. Na jej prekrásne oči, na všetko, čoho sa
vzdal.
„Severus...,“
povedala ticho. Náhle k nemu pristúpila a pohladila ho po tvári.
Priblížila svoje pery a jemne ho pobozkala.
„Prečo
trpíš?“ povedala a znova ho pobozkala. Odpovede sa jej však nedostávalo.
„Stále
budeš len... mizerný bastard,“ vyjachtala a otočila sa na odchod. Smutnými
očami ju pozoroval.
„...ktorého
som milovala,“ povedala cez rameno a nechala ho stáť samotného.
„Lily!“
zovrel dlane.
Náhle sa ozval
čudesný škripot. Zdesením otvoril oči a rozmazane rozoznal niekoľko
temných postáv. Mali dlhé roztrhané plášte, ktorých kúsky sa bez žiadnej
tiaže vznášali povedľa nich. Dementori. Vanul z nich chlad a tajomný prúd
nešťastia, ktorý rozdávali.
Muž sa
pokúsil vstať, ale nohy sa mu roztriasli a on padol do kaluže. Bytosti sa
vzniesli nižšie k zemi a ťažkými hrubými vdychmi, akoby rukami, ktoré mu
zovierali srdce sa na ňom napájali. Po kúskoch trhli jeho dušu, ešte však
stále pri živote...
„Miluješ ma?“ zaznel v diaľke
hlas Lily Evansovej. Tie najnešťastnejšie okamihy jeho života sa znova
prebúdzali a nútili ho prežívať ich znova a znova.
„Stále budeš len... mizerný
bastard!“ zvolala. „Bastard! Bastard! Bastard!“ Každé jej slovo sa nieslo
v ozvene.
„Milovala... milovala... mizerný bastard...,“
vzlykala. Srdcervúce kričanie mu zaplnilo celú myseľ, ozývalo sa
odvšadiaľ, z každej strany, na ktorú sa otočil, aby už ich nemusel počuť.
„Severus, prosím...,“ prosil
Dumbledore. Krčil sa, opretý o múr, a prosil ho o holý život. Taká bola
ale dohoda, musel to urobiť. Zabiť!
„Severus, prosím...!“ čoraz
úpenlivejšie prosil riaditeľ. Rozmazane videl jeho pohľad. Len on to mohol
spraviť! Zavraždiť! Takého činu bol schopný jedine vrah. Si vrah!
„Avada Kedavra!“
vtedy napriamil prútik a ticho predniesol kliatbu. Zelené svetlo vzalo
Dumbledorove telo a odhodilo ho z vysokej veže.
Všetko sa znova rozmazalo a on
zrazu stál na opustenom cintoríne. Vôkol neho stálo mnoho tmavých
postáv...
„Severus,“ prehovoril sykavým
hlasom Voldemort, „poteš môjho hosťa!“
Telo, ktoré pred nim ležalo v neviditeľných
putách, sa otriaslo ďalšími vzlykmi.
„Crucio!“ zdvihol
prútik a sledoval, ako sa Harry Potter zvíja v ukrutnej bolesti.
Znova sa mu zahmlilo pred očami.
Dostal silný závrat a na dlažbu vyvrátil posledný zvyšok tekutín.
Dementori
hlasnými nádychmi sali jeho dušu. Boli to neprirodzené zvuky, dusivé
a mrazivé. Prichádzali spod kapucne. Tam sa skrývali neforemné ústa,
ktorými dávali ľuďom posledný bozk. Ten vysal ich dušu celú. Bol to desivý
moment, ktorým sa všetko skončilo. Všetka bolesť človeka sa vtedy
preniesla do tých posledných sekúnd jeho života.
Chcel, aby sa to už skončilo!
Všetko trápenie, mučenie! Nechcel už spomínať a nechcel byť sám so svojimi
myšlienkami, pretože boli príliš nebezpečné...
„Zabi ho! Severus, miluješ ma?
Avada Kedavra! Len mizerný bastard, ...ktorého som milovala!
Crucio!“
Zvuky do seba
splývali a čoraz častejšie sa ozývali.
Náhle muž
zbledol. Mŕtvolne biela pokožka sa stiahla do útrpnej grimasy.
Dementorova ruka, čudesne neforemná končatina,
ho chytila za habit. Vzniesol sa do vzduchu. Spod kapucne dementora
vychádzal čoraz častejšie dusivý zvuk hladných úst.
Koniec... Prichádza. Kútiky
úst sa mu vykrivili do chabého, strnulého úsmevu.
Dementor sa nad
neho hlboko sklonil a mužov zrak zahalila dlhá roztrhaná kapucňa. Hlava sa
mu zaklonila a on pocítil, ako sa mu ústa otvárajú a do nich pomaly vniká
niečo ľadové. Čoraz nižšie a nižšie, až k svojej potrave. V tom momente mu
akási ruka zovrela srdce do kŕču. Akonáhle sa poslednýkrát nadýchol,
hlavou mu prebehli tie najdesivejšie spomienky... Hlasy zanikali, vnáral
sa do tmy. ...Nevidel.
Ešte bolestivo
vykríkol. Ľadové dementorovo zovretie mu trhalo vnútro.
Celú, necitlivú dušu, bez akéhokoľvek citu. Akoby mu trhal živé mäso.
Celé telo sa mu naplo a roztriaslo v bolestivom kŕči. Nadchádzajúca
smrť, ktorú si už tak dlho prial, sa mu vkrádala pomalými krokmi do tela...
Na jeho tvári sa zjavila trpiaca grimasa, vydal bolestný ston... Potom
jeho telo ochablo a padlo mŕtve na studenú zem.
Čierne
vlasy lemovali bielu tvár bez života, kamennú. Dementori sa zakrátko
vytratili a nechali jeho telo ležať samotné v železnej cele. Bez duše.
Severus Snape konečne
našiel vyslobodenie. Svoje kruté hriechy nerozvážnosti kajúcne napravil
a zlu skrížil cestu. Osamelý a prenasledovaný všetkými na zemi nenašiel
pochopenia.
Zostal len Azkaban.
…Kde umierajú hrdinovia.
KONEC
|