|
Snape na horách
Autor: Gwind
Slnko zapadalo
za obzor a jeho lúče sa odrážali od čistého, bieleho snehu. Vo vykúrenej
chatke sedel pri drevenom stole mĺkvy muž. Pramene mastných, čiernych
vlasov mu padali do tváre.
„Dáte si ešte niečo, pane?“ opýtal sa ho chatár.
Muž zodvihol pohľad od pariaceho sa čaju a prebodol pupkatého majiteľa
zlostným pohľadom. Každý normálny človek by v tom momente pochopil, že má
čo najskôr stíchnuť a prinútiť svoje dolné končatiny k rýchlemu pohybu.
Chatár však patril medzi tých menej chápavých.
„Nie,“ zavrčal tmavovlasý muž.
„Určite nie? Mám vynikajúci koňak. Určite by vás zahrial.“
„Už som povedal, že nie.“
Ďalší smrtiaci pohľad. Chatár stále nereagoval.
„Ani kúsok horúceho grogu?“
Bývalý učiteľ obrany proti čiernej mágii zlostne zovrel svoj prútik pod
stolom. To však muž stojaci oproti nemu nemohol vidieť. Pozeral na neho
svojou okrúhlou tvárou a veselo ceril svoje riedke zuby.
„Povedal som, že mi máte dať pokoj. Vypadnite konečne!“
„No, no. Veď sa nemusíte hneď rozčuľovať, nie?“
Mužík si nahnevane odfrkol a odšuchtal sa do kuchyne. Zúril. Chcel svojho
jediného zahraničného hosťa poriadne ošklbať, ale nedalo sa. Navyše si ani
poriadne neprecvičil ťažko nadobudnuté znalosti z angličtiny. Hrôza. Ten
kurz ho stál toľko peňazí a na nič!
No mužovi v tmavozelenom hrubom roláku s vlasmi po ramená to bolo úprimne
jedno. Bol sám. Konečne sám. Len on a jeho nepríjemné myšlienky.
Prenasledovali ho dňom i nocou. Utekal pred nimi, no bezúspešne.
‚Potrebujem dovolenku,‘ povedal
si jedného rána, keď sa opäť zobudil spotený. A potom, čo ponúkol
Voldemortovi nejaké rozumné vysvetlenie svojej neprítomnosti, zbalil pár
svojich vecí a odletel kamsi do strednej Európy. Alebo to bola už
východná? Nevedel. Nikdy predtým o tejto krajine nepočul. Našiel ju
hodením šípky do otvoreného atlasu.
‚Ak ma TU nájdu, tak to bude
zázrak. TU budem mať aspoň chvíľu poriadnu dovolenku. Po rokoch...‘
Ubytoval sa v odľahlej horskej
chatke a celé dni trávil potulovaním po zasneženom okolí. Čierna noc
zakrývala belostnú čistotu zimnej krajiny. Mali však aj jeho čierne šaty
čo zakrývať? Čierne šaty, biely sneh. Čierna duša, biely svet...
Nič mu nepomáhalo. Nič. Cítil len beznádej, smútok, prázdnotu...
‚Prečo ja? Prečo práve ja?‘
opakoval si dokola sediac pri stole s hlavou položenou v dlaniach.
‚Prečo som to musel urobiť práve ja?‘
Hlasno si vzdychol.
„Ťažký život?“ oslovil ho niekto zrazu plynulou angličtinou.
„Prosím?“
„Tak si si vzdychol. Niečo ťa trápi? Opustila ťa tá tvoja? Si tu tak
sám...“
„Nerozumiem, čo odo mňa chceš.“
„Smiem si prisadnúť?“
„Nie.“
No žena s kratučkými vlasmi nafarbenými na ryšavo sa už posadila.
Zaklipkala dlhými riasami a pozrela na neho zelenými očami. Potom
zaklopkala na červeno nalakovanými nechtami po stole a usmiala sa na neho.
„Nepovedal som, že si máš sadnúť, alebo áno?“
„Ja som Helena a ty sa ako voláš?“ ignorovala jeho nepríjemný, zúrivý
pohľad.
„Odíď.“
„Ale no tak. Hádam sa teraz nebudeš hnevať na všetky ženy sveta len kvôli
jednej. No nie? Stačí mi dvesto euro a garantujem ti, že pri mne zabudneš
na všetky ženy a starosti.“
Čiernooký muž na ňu užasnuto pozeral. Nemohol uveriť, že táto dobre
vyzerajúca, sebavedomá žena si na svoje živobytie zarába vlastným telom.
No oveľa neuveriteľnejšie bolo, že si z celej chaty vybrala práve jeho.
Smrťožrúta, zradcu a vraha.
„Prečo práve ja?“¨
„Prečo ty? Neviem. Fascinuješ ma.“
„Čo ťa na mňa fascinuje?“
„Čo? Nebudem ti tvrdiť, že patríš medzi neodolateľne krásnych mužov. Ale
máš v sebe iskru. Charizmu. Čosi, čo iste mnohým ženám nedovolí spávať.
Nejaké tajomstvo, tragický osud. Nás ženy priťahujú podobní muži, lebo
máme pocit, že práve MY dokážeme v mužoch ako ty nájsť to dobré a čisté.
Nájsť tú pravú, pred svetom skrývanú tvár. To je to, čo ma na tebe
fascinuje. Preto ty.“
„A nebude to tým, že čakáš, že od cudzinca vymámiš viac peňazí?“
„To tiež, prirodzene.“
„Kde si sa naučila tak dobre anglicky?“
„Niekoľko rokov som pracovala v Londýne.“
„Aha. Ale ja nie som tá správna voľba. Ver mi.“
„Prečo nie?“ opýtala sa naivne a sklonila hlavu nabok.
„Nie som dobrý muž. Každý, koho poznám, by ti to povedal. Nikto ku mne
necíti iné, ako nenávisť. Niektorí ma nazývajú zbabelcom, iní zradcom
a ďalší...“
„A čo o sebe hovoríš ty?“ prerušila ho Helena.
„Nie som zbabelec.“
„A zradca?“
„To áno.“
„Hm... a tvoja zrada ťa asi veľmi trápi, však?“
„Nie. Vôbec nie. Urobil by som to znova. Bola to správna vec.“
„Zradiť je správna vec? Tomu nerozumiem.“
„Nemusíš.“
Muž si potichu odchlipol zo svojho čaju a prútik schoval do dlhého vačku
na nohaviciach. Helena sedela oproti a zamyslene na neho hľadela. Bol
zvláštny. Iný, ako všetci ostatní. Vôbec nevedela, čo si má o ňom myslieť.
Ale bola si istá, že než sa tento večer skončí, bude ho poznať lepšie, ako
ktokoľvek iný. Aj to predsa patrilo k jej práci.
„Máš tých dvesto euro?“
„Ty sa nevzdávaš, čo?“ zdvihol pohrdlivo hornú peru a pozorne sa na ňu
zahľadel.
„Nie.“
Mlčal. Nič nerobil. Len sedel a pozeral sa jej priamo do
očí. Akoby sa jej pozeral priamo do hlavy. Helena mierne zvraštila viečka.
Na jeho tvári sa zrazu objavil zvláštny úškrn, potom kývol hlavou.
‚Obyčajná muklovská šľapka.‘
Nevedel, či s ňou má, či s ňou
vôbec CHCE ísť na izbu. Naozaj bol na tom tak zle, že si potreboval svoje
problémy riešiť pri prostitútke? Fakt túžil ísť na izbu s úplne neznámou
ženou, zaplatiť jej dvesto euro za chladný, bezcitný sex a nechať ju ráno
odísť?
„Tak máš tie peniaze?“
„Mám,“ odpovedal skôr, ako si to vôbec stihol rozmyslieť.
‚Toto chcem? Toto skutočne chcem?‘
„Tak poďme niekam, kde budeme
sami. Čo ty na to? Máš tu izbu?“
Váhal. Ešte stále váhal. ‚Čo by
som tým vlastne získal, ak vynecháme tú hordu pohlavných chorôb?
Zabudnutie? Možno pri nej naozaj na okamih zabudnem... Možno... Čo môžem
stratiť?‘
„Ty si nejaký premýšľavý typ.
Bojíš sa niečoho? Žeby si bol naozaj zbabelec?“ zaprovokovala jemne. Toto
bol tenký ľad. Veľmi tenký!
„Nevolaj ma zbabelec,“ zasyčal zlostne a nebezpečne prižmúril oči.
Potom zrazu zodvihol ruku a zakýval na chatára. Mužík sa na neho veselo
usmial a rýchlo k nim prišiel.
„Želáte si?“
„Fľašu whisky. So sebou,“ zdôraznil a pozrel sa pri tom Helene do očí,
opäť si ju preveril a keď nenašiel nič podozrivé, definitívne sa rozhodol.
On nie je žiadny zbabelec!
„Hneď,“ chatár znova kamsi zmizol a onedlho sa vrátil aj s fľašou whisky
a s účtom.
Muž v tmavozelenom svetri zaplatil, stroho poďakoval a vstal. Potom, ako
galantný spoločník, odsunul Helene stoličku a hneď ako ju opäť zasunul za
stôl, ponúkol svojej očarujúcej spoločníčke rameno. Usmiala sa.
„Ideme?“
„Áno,“ povedal tvrdo, rozhodne. Dnes zabudne za dvesto euro.
Onedlho
podivný párik vystúpil niekoľko poschodí po drevených vŕzgajúcich schodoch
a zastal pred dverami. Muž vytiahol kľúč, strčil ho do kľúčovej dierky
a otočil sa na ženu.
„Tie peniaze chceš vopred?“
„Nie. Stačí ráno.“
Prikývol a konečne otvoril. Podržal jej dvere. Helena vykročila vpred na
vysokých podpätkoch. Jej boky sa žensky hojdali v rytme jej chôdze.
Kratučká zelená suknička odhaľovala takmer celé jej dlhé, štíhle nohy.
„Naleješ?“ otočila sa na neho a sadla si na posteľ.
Nepovedal jediné slovo. Zatvoril dvere, zo stolíka zobral dva poháre,
odbehol ich opláchnuť a onedlho sa vrátil aj s naliatou whisky. Jednu
podal Helene.
„Tak na krásnu noc!“ pozrela mužovi do chladných čiernych očí.
„Na krásnu noc,“ povedal ticho, podvihol pohár a vypil jeho obsah na
jedenkrát.
Helena ho uprene sledovala. A potom, bez toho, aby z neho spustila pohľad,
obrátila whisky do seba.
Muž prešiel pár krokov ku starému prehrávaču, ktorý patril k zariadeniu
izby. Chatár si určite myslel, aký luxus tým svojim hosťom poskytuje.
Vedľa prehrávača ležala kôpka zaprášených kaziet. Muž si len matne
spomínal, na čo ten prístroj slúži. Videl taký u suseda na Spinner’s end.
Vybral kazetu, na ktorej nejakí štyria mladí muži kráčali po prechode,
a pustil ju.
„...boy you’re gonna carry that weigh, carry that weigh a long time...“
ozvali sa hlasy uprostred piesne. Muž sa uškrnul. Áno, bude tú ťarchu
niesť ešte dlho.
„Dobrý výber,“ súhlasila aj Helena.
„Teraz čoho. Hudby alebo whisky?“
„Oboje. Nalej ešte.“
Poslúchol. Nalial, napil sa a opäť si nalial. Cítil sa nervózne. Koľký
pohár to vlastne vypil?
„Prečo si tu vlastne sám. Si na dovolenke?“
„Áno, na dovolenke. A už som povedal. Ja nie som veľmi obľúbený človek.“
„Nemáš žiadnych priateľov? Nikoho, komu by na tebe záležalo?“
„Už nie...“ zamrmlal ticho, smutne, a sadol si k stolu oproti nej. Položil
pohár na stôl, vyzliekol si pulóver a rozvalil sa na stoličke. Teraz bol
len v čiernej košeli a v nohaviciach.
„Takže si mal. A čo sa stalo, že si teraz sám? Pohádali ste sa?“
„Kedysi sme sa aj hádali. Áno,“ povedal zamyslene.
„Nechceš o tom hovoriť?“
„Nie.“
„Trápi ťa to? Prečo jej teda nezavoláš?“
„Nejde o ženu.“
„O muža? Ty... ty si homosexuál?“ pozrela na neho prekvapene.
„Čo?“ zasmial sa muž srdečne a Helene bolo v tú chvíľu jasné, že sa jej
naskytol veľmi vzácny pohľad. „Nie, nie som homosexuál. Medzi mnou a ním
bol úplne iný druh priateľstva.“
„To jeho si zradil?“
„Nie, jeho nie.“
Už opäť mal na tvári ten zachmúrený, nepreniknuteľný výraz ako predtým.
„Vieš, že vlastne ani neviem, ako ťa volať? Nemusíš mi povedať meno, mnohí
to nerobia, ale chcela by som ťa aspoň nejako oslovovať,“ povedala Helena
zrazu po dlhej dobe ticha.
„Severus.“
„Takže Severus. Hm... normálne meno to nebude, takže asi prezývka.
Rešpektujem to, Severus. Budem ťa tak volať.“
„Je to meno. Moji rodičia mali zvláštny vkus.“
„Ak je to naozaj meno, tak obdivujem výber. Je krásne. Nezvyčajné.“
„Ja ho nenávidím.“
„Nenávidíš vlastné meno? Prečo?“
„Nemôžem zabudnúť na to, kedy som ho posledne počul. Stále mi znie
v hlave. Nemôžem na to prestať myslieť.“
‚Severus... Severus, please...‘
ozvalo sa mu znova.
„Nalej si. Zabavíme sa. Pri
mne zabudneš.“
„Dúfam, že áno. Nedám predsa dvesto euro len tak pre nič za nič.“
Helena sa zasmiala a rozopla si zips na bordovom svetri. Pomaly si ho
vyzliekla a položila ho vedľa seba. Severus ju nehybne sledoval. Rozopol
si jednu gombičku na košeli, oprel sa o operadlo stoličky a vystrel jednu
nohu pred seba. Nalial si ďalší pohár, zatočil hnedastou tekutinou
v pohári a opäť sa napil.
Usmiala sa. Postavila sa a začala si rozopínať tesnú bielu blúzku.
„Si krásna.“
„Ďakujem.“
„Nebude sa ti hnusiť sex s mužom ako ja?“
„S mužom ako ty? Prečo sa tak veľmi nenávidíš?“
„Urobil som niečo hrozné a najhoršie na tom je, že by som to spravil
znova.“
„Tomu nerozumiem. Prečo? Prečo by si to urobil znova, keď to teraz
ľutuješ?“
„Z priateľstva.“
Severus zatvoril oči a sklonil hlavu. Jeho dovolenka mu zatiaľ vôbec
nevychádzala tak, ako chcel. Stále sa nedokázal zbaviť desivých myšlienok.
Stále sa nadránom budil so zlým pocitom. S odporom, ktorý k sebe
prechovával. Tak strašne sa nenávidel! Chcel zomrieť! Chcel, aby konečne
všetko skončilo... Bol unavený... tak nesmierne unavený...
„Netráp sa. Pri mne zabudneš,“ šepla Helena a chytila ho za bradu.
Zdvihol hlavu, pozrel na ňu. Stála pred ním nahá. Jej veci ležali
rozhádzané po okolí. Zrazu sa k nemu naklonila a pobozkala ho na ucho.
Hudba hrala ďalej: „And in the end, the love you take, is equal to the
love you make...“
Severus cítil, ako mu alkohol príjemne rozohrial myseľ a ako jeho telo
reaguje na krásne ženské telo pred očami. Jej nahota bola prísľub. Prísľub
vášne, slasti, zabudnutia. A on potreboval zabudnúť. Aspoň na krátku
chvíľu.
Vstal, objal útle ženské telo a jemne ju zatlačil do postele. Vyzliekla mu
košeľu a odhodila ju stranou.
„Pekné tetovanie,“ prehodila ľahostajne a kývla smerom k jeho ľavému
predlaktiu. „Aj ja mám jedno. Tu,“ ukázala na ornament nad svojim
zadočkom.
Nič viac nepovedal. Ani ona. Rozumeli si bez slov.
***
Helena kráčala
po zasneženom lese. So Severusom sa rozlúčila ráno, hneď potom, ako
dokončila svoju prácu. Bola plná protikladných pocitov. Toto bol rozhodne
najčudnejší muž, akého kedy spoznala.
Zrazu zastala a rozhliadla sa okolo seba. Bola sama. Zohla sa k zemi
a vyhrabala spod sypkého snehu pokrkvanú plechovku. Pozrela na hodinky.
„Minúta štyridsaťdva sekúnd,“ zamrmlala a pripravila sa na čakanie.
Po takmer dvoch minútach strávených myslením na čiernookého muža, ucítila
trhnutie za pupkom a už onedlho sa ocitla v stroho zariadenej miestnosti.
„Tak ako,
Helena? Podarilo sa? Ako to prebiehalo?“ opýtal sa jej vysoký, štíhly muž
s dlhými šedivými vlasmi a s bradou.
„Ako to prebiehalo? Dobre. Ale ak dovolíš, detaily vynechám,“ povedala
Helena zamyslene a pozrela do prázdna. Nemala rada, ak ju jej práca nútila
ku krajnostiam. Robila to, áno, ale nebola týmto životom nadšená. Ako však
inak pomstiť smrť svojho dvojročného syna?
„Detaily ma ani nezaujímajú. Chcem vedieť, či si spravila svoju prácu.“
„Samozrejme, že áno,“ odvrkla ostro. Hlúpa otázka. Ona vždy spravila svoju
prácu! Vždy! Nech to stálo čokoľvek!
„Nič nezistil?“
„Nie. Len dvakrát si ma preveril legillimenciou a tuším mi niečo nalial do
whisky, no nič zvláštne. Bol neopatrný. Neočakával hrozbu od mukla
a navyše na takom zašitom mieste. Prútik odložil do kúpeľne, keď išiel
umývať poháre. Ale aj tak som bola prekvapená. Hovoril si, že oklumenciu
ovláda dokonale, nie?“
„To áno, ale pochybujem, že sa niekedy stretol s prirodzeným, rodeným
telepatom, ktorý nepotrebuje legillimenciu na pozorovanie myšlienok
druhých.“
„Asi máš pravdu.“
„Tak ako? Je zradca alebo nie?“
„Zradca? On sám sa tak volá.“
„Takže predsa,“ povedal muž sklamane a sadol si oproti nej.
„Veľmi sa trápi. Dávno mi nebolo nikoho tak ľúto.“
„Ľúto? Veď si sama povedala, že nás zradil!“
„Nie. Povedala som, že sa volá zradca. A on naozaj zradil. Ale nie nás.“
„Skutočne?“
„Pochybuješ o mojej práci? Telepata robím skoro celý život a vždy som
našla, čo som potrebovala. Ja svoju prácu robím vždy dobre.“
„Prepáč, tak som to nemyslel. Povedz mi viac.“
„Je to tak, ako si predpokladal, Aberforth. Tvoj brat mu z nejakého dôvodu
veril. Ten dôvod som nezistila, ale viem, že Snape nesklamal jeho dôveru.
Albus ho prinútil prisahať, že zachová svoje krytie a bude chrániť
Harryho. Za KAŽDÚ cenu. Teda aj za cenu Albusovho života. Severus sa s ním
o tom dosť často hádal, no... Poznal si predsa Albusa. Vždy dokázal ľudí
prinútiť urobiť aj to, čo nechceli.“
„Viem. Albus sa občas správal ako starý blázon. A najmä mal svojské názory
na smrť a cenu vlastného života. Takže Snapovi sa dá veriť?“
„Ja si myslím, že áno.“
„Fajn. To som chcel vedieť. Za tvoju prácu ti samozrejme zaplatím tak, ako
sme sa dohodli. Kedy chceš peniaze? Idem ti po ne teraz?“
„Nie. Neskôr. Ak dovolíš, som teraz plná Severusových smutných a desivých
spomienok. Potrebujem sa z toho vyspať.“
„Dobre, Helena. Potom dojdi. Budem za barom.“
Aberforth odišiel. Osamela. Posadila sa na posteľ a položila hlavu do
dlaní. Pred očami s jej ešte stále premietali obrazy z minulej noci.
Z noci
s mužom, ktorý zabil svojho priateľa, aby nezradil jeho dôveru.
KONIEC
|