|
POSLEDNÉ HODINY PRED STRETNUTÍM S
OSUDOM
Autor: Gwind
„Dnes je TEN
deň,“ povedal si hneď, ako sa zobudil.
Bol to zvláštny pocit.
Vedieť, že dnes sa jeden z najmocnejších pokúsi poraziť osud.
Nepochyboval, že sa mu to podarí. Nikdy predtým nevidel čarodeja, ako bol
ten, čo si nechával hovoriť Lord Voldemort.
Spomínal si na deň, kedy doniesol Voldemortovi správu o proroctve.
Bolo to
v jednu studenú, vlhkú, jarnú noc v roku 1980...
***
Bol
presvedčený, že je jeho povinnosťou ho varovať. Svojho radcu, učiteľa
a veľký čarodejnícky vzor...
„Ty súhlasíš s jeho názormi?“ opýtala sa ho jeho matka. Otec bol už
niekoľko rokov po smrti.
„Tu nejde o to, či s ním súhlasím alebo nie. Jeho ciele sú len jeho vec.
Ja mám vlastné. Ale keď ja pomôžem jemu, pomôže aj on mne. Tak to
funguje.“
„Ako myslíš, synak. A mimochodom. Kedy sa konečne oženíš? Stále len sedíš
medzi tými knihami a elixírmi. Tu si žiadnu ženu nenájdeš.“
„Na to nemám čas. Teraz mám pred sebou dôležitejšie veci a oveľa vyššie
ciele! Chcem dokázať niečo, čo sa ešte nikomu nepodarilo. Manželku, to má
dnes každý hlupák! Aj Potter napríklad. Nepotrebujem nič, čo má aj ten
chudák Potter,“ odfrkol si zlostne.
Kedysi mu závidel. Túžil po obdive a uznaní ako mal on. Túžil po takej
istej sláve. No nič z toho nemal.
Ale raz... Raz ho prekoná!
A potom každý uvidí, kto je Severus Prince Snape a nikto sa mu už nebude
vysmievať! Nikto ho nebude považovať za nemožného usmrkanca! To Potter bol
neschopný dokázať čokoľvek bez pomoci. Ešte aj kúzla, ktorými sa tak
preslávil, vymyslel Snape! Potter mal vždy len zopár priateľov okolo seba
a viac šťastia ako rozumu. A Snape si bol istý, že ak sa mu narodí syn,
bude presne taký istý. Bude rovnako slávny a rovnako namyslený ako jeho
otec a pritom nič nedokáže bez kamarátov.
Ale on, Severus Snape, zvládne čokoľvek! Sám! Všetkým jedného dňa dokáže,
že sa v ňom strašne mýlili!
No dovtedy prejde ešte veľa času. Dovtedy musí byť poruke Temnému pánovi,
kedykoľvek je to možné. Len tak od neho mohol chcieť, aby ho vyučoval
čiernu mágiu.
A práve preto
ho varoval pred vysloveným proroctvom.
Následky? Na tie nepomyslel. Vtedy...
„Hm... som rád, že to viem,“ povedal Voldemort zamyslene. „Cenná
informácia, ďakujem. Takže ktorí sa mi postavili trikrát a majú zároveň
nejaké decko narodené koncom júla?“
Všetci mlčali.
„Pokiaľ viem, tak Potterovci, Longbottomovci a mladý Black sa vám
postavili už dvakrát, pane. Ale o žiadnych deťoch zatiaľ neviem. O tých
troch by si mal vedieť viac ty, Severus, nie je tak? Boli to predsa tvoji
spolužiaci,“ ozval sa muž s chladnými aristokratickými črtami.
„Boli so mnou v ročníku, to je pravda, Lucius. Ale veľa o nich neviem.
Okrem toho, že Potter bol namyslený idiot, ktorý sa nikam neodvážil bez
svojich priateľov, neviem prakticky nič.“
„Keby išli proti tebe, Snape, koho by si sa viac bál? Pottera, Longbottoma
alebo Blacka?“ opýtal sa ho Voldemort.
„Blacka,“ odpovedal bez premýšľania. „A potom Pottera. Mám s nimi svoje
skúsenosti a myslím si, že sú schopnejší ako Longbottom.“
„Dobre... dobre... Hm...“ usmial sa Voldemort temne.
Voldemortov úsmev neveštil nikdy nič dobré...
„Myslím, že spojím dve veci dohromady. To bude výborné. Poslednú časť
odtrhnem za tých najlepších podmienok, pri smrti svojho nepriateľa,
a uložím ju do najcennejšej veci, ktorú dovtedy získam,“ zamrmlal sám pre
seba. Nikto z prítomných mu nerozumel. „Dobre, Snape, veľmi dobre. Si len
jeden a pol roka po škole a už sa takto činíš. No skvelé! Gratulujem!“
„Nie je k čomu, pane. Žiaľ, vyhnali ma odtiaľ skôr, ako som stihol zistiť
viac.“
„Nevadí. Toto mi stačí. Postarám sa o to. Nájdite mi ich a sledujte ich.
Ak sa niekomu narodí dieťa koncom júla, dajte mi okamžite vedieť. Dovtedy
sa budeme zaoberať dôležitejšími vecami.“
„Samozrejme, pane.“
***
Odvtedy
prešiel viac ako rok.
V lete sa Potterovcom a Longbottomovcom narodili synovia. Black sa ženiť
zrejme neplánoval. Viac sa mu pozdávala sloboda.
Voldemort však veľa nerobil. Pokojne ich pozoroval, nechal si prinášať
správy a bojoval so všetkými, ktorým sa nepáčili jeho predstavy o tom, čo
je a nie je správne.
Snape pokračoval v oficiálnom štúdiu elixírov a v neoficiálnom štúdiu
čiernej mágie, s tým najlepším učiteľom, akého si mohol priať. So samotným
Voldemortom.
V septembri začal pracovať, na Voldemortov návrh, ako učiteľ elixírov na
Rokforte. Nerozumel však, prečo mu Dumbledore nechcel dať miesto profesora
proti čiernej mágii. Najmä, ak mu dôveroval tak, ako to stále tvrdil.
Bolo zvláštne, čo všetko človeka presvedčí o niečiej nevine. Pamätal si
veľmi dobre čo, síce nie celkom, ale presvedčilo Dumbledora.
Na Valentína
v roku 1981. Pár týždňov pred ročným výročím ich posledného stretnutia
u Kančej hlavy...
***
„Dobrý deň,
pán Snape, dúfam, že neruším,“ povedal rokfortský riaditeľ mäkkým hlasom,
keď sa objavil pred jeho dverami.
Severus na neho chvíľočku zarazene pozrel, no okamžite sa spamätal
a vystrúhal na tvári dokonalú masku pokoja.
„Nie, samozrejme, že nie. Poďte ďalej, profesor.“
„Ďakujem.“
O chvíľu už sedeli v obývačke. Snape sa tváril nezúčastnene, akoby sa ho
nič netýkalo a rýchlo krútil s ohnivou whisky v pohári.
„Nervózny?“ opýtal sa Dumbledore s úsmevom.
„Nie, prečo? Vyzerám tak?“ prehodil ľahostajne.
„Áno,“ kývol smerom k točiacej sa tekutine. Snape okamžite prestal.
Dumbledore sa usmial. „Neprišiel som vás znervózňovať, pán Snape. Naopak,
prišiel som vám pomôcť.“
„Pomôcť? A s čím?“
„Voldemort plánuje niekoľkonásobnú vraždu ľudí, na ktorých ste ich vy
upozornili. Neverím, že je vám osud dvoch novorodencov tak veľmi
ľahostajný.“
„Neviem, o čom hovoríte, profesor. Ako som vám povedal pred rokom. Ja
s Tým-koho-netreba-menovať, nemám nič spoločné. Pred rokom som vypočul
časť proroctva, to je pravda, ale ja som proroctvám a podobným hlúpostiam
nikdy neveril, takže som ani nemal dôvod zosmiešňovať sa tým, že by som
ich šíril.“
„Pán Snape, vždy ste boli veľmi inteligentný a ja som predpokladal, že
podobnú vlastnosť viete odhadnúť aj u ostatných ľudí. Nesnažte sa ma
urážať vašimi klamstvami.
Viem veľmi dobre, rovnako ako všetci, že ste mali k čiernej mágii blízko
už ako malý, jedenásťročný prvák. A veľmi dobre tiež viem, že by ste nikdy
nepremeškali príležitosť naučiť sa o nej ešte viac. A od koho by ste sa
mali učiť, ak nie od samotného majstra, no nie?
No vy si zrejme zatiaľ neuvedomujete dôsledky vašich činov. Predpokladám,
že vraždy niekoľkých nevinných muklov máte už dávno za sebou. Ale verte
mi, pričiniť sa o smrť niekoho, koho ste poznali, aj keď ste ho nemali
rád, je niečo úplne iné. A vy sa nielen postaráte o smrť Franka, Alice
alebo Jamesa, Lily. Svojim činom, tým, že ste povedali Voldemortovi
o proroctve, ste odsúdili na smrť dve malé deti. Zomrú len kvôli vám, hoci
vy nebudete držať prútik...“
Dumbledore sa odmlčal. Snape ho pozoroval prázdnym pohľadom. Premýšľal.
„Ako som už povedal, prišiel som vám pomôcť. Nemusíte odpovedať hneď, ak
aj odpoveď viete. Ale, prosím, uvažujte o ľuďoch, ktorých osud je len vo
vašich rukách. Prosím, povedzte mi, čo Voldemort zamýšľa urobiť
s Longbottomovcami a s Potterovcami? A najmä kedy. Viete to?“
Starý profesor sa na neho zahľadel modrými očami. Snape mal pri ňom vždy
taký zvláštny pocit... Vôbec sa nečudoval, že sa ho Temný pán bál. On sa
nebál jeho mágie. On sa bál jeho vnútornej sily. Tej, ktorú nikdy nebude
mať.
Mlčky sledoval starého muža pred sebou. Zvažoval každé jeho slovo. Každú
čiarku i bodku. Zvažoval všetky svoje možnosti. Uvažoval o tom, čo znamená
slovo vernosť.
Prisahal vernosť Temnému pánovi v momente, keď si nechal na ľavé
predlaktie urobiť znamenie tých, čo sa živia smrťou? Áno, prisahal. Temný
pán mu veril. Temný pán mu dal veľmi veľa. Viac, ako ktokoľvek iný.
Prečo by sa mal starať o to, či ten špinavý Potter zdochne alebo nie? Jeho
starosť to nie je a nikdy nebude. On sa mu naubližoval dosť.
„Prosím, pán Snape,“ oslovil ho po chvíli ticha Dumbledore. „Ja veľmi
dobre viem, aké vzťahy panovali medzi vami a pánom Potterom. Veľmi dobre
viem, že takéto nepriateľstvá často pretrvávajú, aj keď sa zatvoria
školské brány. No je to už niekoľko rokov. Mali vaše spory takú vážnosť,
aby ste pripravili Jamesa, jeho ženu a jeho polročného syna o život? Toto
je veľmi vážna situácia, pán Snape. Istotne James a jeho priatelia často
nepoznali mieru svojim žartom. Ale vy ste sa bránili rovnako úspešne,
dokonca často, ak môžem povedať, oveľa úspešnejšie.
Pán Snape, prosím, uvažujte o tom ešte,“ povedal Dumbledore veľmi ticho.
Potom vstal a bez toho, aby odtrhol oči od zamyslenej postavy, vykročil
pomaly k dverám. Prešiel okolo kresla, obišiel stôl, nezastavil sa ani pri
stojane na dáždniky. Až keď bol takmer vonku, začul tichý šepot.
„Áno, pán Snape?“ otočil sa na neho.
„Chce ich zabiť, no neviem kedy. A je medzi vami zradca,“ povedal takmer
nepočuteľne.
„Viete aj, kto tým zradcom je?“
„Nie, neviem.“
„Ďakujem vám, pán Snape. Nežiadam od vás, aby ste riskovali svoj život
tým, že by ste Voldemorta otvorene zradili. Iste viete, ako dopadol minulý
rok pán Regulus Black, keď sa pokúsil od neho odísť. Ale prosím vás, ak
budete vedieť niečo, čo by nám pomohlo zachrániť pár nevinných životov,
dajte nám vedieť. Dobrú noc, pán Snape.“
„Dobrú noc, pán profesor,“ zamrmlal.
Dumbledore odišiel a viac sa nevrátil.
Snape potom
povedal Voldemortovi o jeho nevšednej návšteve. Veľmi dôsledne však tajil
koniec ich rozhovoru. Vtedy Voldemort požiadal Snapa, aby si získal
Dumbledorovu dôveru niekoľkými pravdivými informáciami. Ako
niekoľkomesačný profesor elixírov to nemal až tak ťažké.
Poslúchol. A tým sa všetko začalo. Všetky zmätky v jeho hlave, ktoré ho
neustále prenasledovali.
***
Pred pár
dňami, dvadsiateho štvrtého októbra roku 1981, za ním prišiel Voldemort.
Povedal, že sa
konečne môže zbaviť toho, ktorý ho ohrozoval. Hovoril niečo
o Grindelwaldovej obľúbenej soške ako cennom predmete, do ktorého čosi
uloží. Snape mu nerozumel.
Jediné, čo pochopil bolo, že Longbottomovcov našiel Malfoy s Belatrix
a Potterovcov zradil strážca ich tajomstva.
Snape si sám pred sebou priznal, že ho to prekvapilo.
‚Že by ten Potter predsa len nemal všetko, čo chcel? Najviac si predsa
zakladal na priateľoch, a teraz ho ten hlupák Black zradí? Hm... ja som
vedel, že sa to šťastie predsa len raz obráti,‘ pomyslel si.
Druhá, pre neho dôležitá informácia bola, že tridsiateho prvého októbra ho
bude Temný pán potrebovať.
Nepovedal mu prečo. Neoboznámil ho s jeho plánom. No to ani nebolo treba.
Snape ešte v ten deň odišiel za Dumbledorom do pracovne a vypýtal si
niekoľko dní voľna.
„Kedy sa to má stať?“ opýtal sa ho riaditeľ priamo.
„Nemôžem,“ zavrtel hlavou.
„Dobre, Severus. Zoberte si dovolenku.“
„Ďakujem.“
„A Severus,“ zastavil ho ešte pri dverách. Snape sa otočil a pozrel na
neho. Opäť tá sila! Tá sila, čo z neho neustále žiarila! „Dávajte si
pozor.“
Čiernovlasý mladý muž prikývol a odišiel.
Bolo neskoré
poobedie, keď sa konečne prebudil po namáhavej noci strávenej pri príprave
zložitého elixíru.
„Dnes je TEN deň,“ povedal si hneď.
Bol to zvláštny pocit.
Vedieť, že dnes sa jeden z najmocnejších pokúsi poraziť osud.
Nepochyboval, že sa mu to podarí. Nikdy predtým nevidel čarodeja, ako bol
ten, čo si nechával hovoriť Lord Voldemort.
‚Dnes Temný pán porazí svoj osud,‘ povedal si Snape v posteli.
Vstal, pretrel si chladne tmavé oči a odišiel do kúpeľne. Pozrel sa na
tvár, ktorá sa na neho škerila zo zrkadla. Nevšímal si ju. Už dávno si
zvykol len ponoriť ruky do studenej vody, opláchnuť sa, utrieť a ísť.
Nikdy ho nezaujímalo, aký dojem vzbudzuje v ľuďoch okolo seba. Pre neho
nebolo podstatné, či sa jeho po ramená dlhé čierne vlasy lesknú zdravím
alebo mastnotou. Také veci išli úplne mimo neho. Pamätal si, ako mu ich
mama cez prázdniny vždy s veľkým krikom ostrihala. Myslela si, že ich nosí
dlhé ako prejav nejakého rebelantstva. Lenže, čo sa jeho týkalo, išlo iba
o ľahostajnosť.
Keď vyšiel z kúpeľne, obliekol si čierne nohavice, bielu košeľu a na ňu
navliekol čierny habit s dlhými rukávmi, takže z košele vytŕčali len tenké
pruhy manžiet, a potom zišiel do malej jedálne. Sadol si za stôl.
„Pán si bude želať?“ opýtal sa domáci škriatok zakrytý len dvomi špinavými
vreckovkami zviazanými na rohoch.
„Nejaké jedlo a noviny.“
„Samozrejme, pane. Hneď to bude.“
Škriatok odbehol a Snape ostal sám. Pozeral na staré drevené kyvadlové
hodiny. Na ich vrchole boli vyrezané štyri nádherné labute, z ktorých
každá pozerala do inej svetovej strany. Pod nimi sa otáčali jemne zdobené
tmavé ručičky na bielom podklade. Bolo päť hodín a dvadsaťdva minút.
Kyvadlo sa húpalo zo strany na stranu. Doprava. Doľava. Ručička sa
s tichým precvaknutím posunula o jeden dielik. Doprava. Doľava. Pod
hodinami stál starožitný vyrezávaný príborník. Doprava. Doľava.
A na neho zrazu pristála sova s listom priviazaným na nohe.
Severus prudko vyletel zo stoličky. Rýchlo odviazal list a prebehol ho
pohľadom.
‚Čakám ťa o desať minút na dohodnutom mieste,‘ bolo jediné, čo našiel.
Vedel. Rozumel.
„Vaše jedlo, pane,“ povedal škriatok, čím si získal jeho pozornosť.
„Hneď idem.“
Snape sa ešte raz pozrel na hodiny a potom si sadol za stôl. Desať minút.
To akurát stihne a ak nie tak... ‚Tú minútku hádam len počká.‘
Uškrnul sa pri predstave Temného pána nervózne podupkávajúceho na rohu
ulice neprestajne kontrolujúceho hodiny. Mnohí by sa neodvážili nechať ho
čakať. No Snape sa nemal čoho báť. Voldemort si veľmi dobre uvedomoval
jeho kvality a vedel, že na rozdiel od mnohých s ním Snape nedrží kvôli
Imperiusu, alebo kvôli strachu. Vedel, že ho Snape len využíva, no
nevadilo mu to. On Snapa predsa využíva oveľa viac. Mali veľmi zvláštny
vzťah.
„Nebavilo ma to,“ ozvalo sa zrazu v Snapovom dome.
„Temný pán! Aké prekvapenie a česť! No mali sme stretnúť až o,“ naklonil
sa a pozrel poza neho na hodiny, „dve minúty. Alebo sa mýlim?“
„Nemýliš. Skorá večera?“
„Neskoré raňajky.“
„Aha. Tak poď. Ponáhľame sa. To miesto je chránené mnohými kúzlami, ktoré
musíme zlomiť. A chcem to mať za sebou ešte dnes.“
„Samozrejme, pane,“ povedal Snape vstávajúc od stola. „A to sú tie kúzla
až také náročné?“
„Nie. Ale mnohé sú alarmové. A ja nechcem na svoju prítomnosť v tej
oblasti upozorniť. Stačí jedna chyba a hneď je tam Dumbledore. Tomu sa
chcem vyhnúť.“
„Už idem...“
„Pán si neprečíta noviny?“ opýtal sa škriatok nevinne a položil ich na
stôl.
„Nie,“ zavrčal Snape podráždene.
„Nevedel som, že máš vlastného škriatka, Snape.“
„Je to praktické,“ povedal nahlas. ‚Čo ste si mysleli, že niekto
z čistokrvnej rodiny Princov bude robiť špinavú robotu sám?‘ pomyslel si.
„Ideme?“
„Áno.“
„A kam mierime?“
„Godric’s Hollow.“
„To miesto určite vyberali len podľa mena. Obaja chrabromilčania.
Nezapreli sa.“
„To je teraz úplne jedno. Chyť sa,“ ponúkol mu druhý koniec vtáčieho brka.
Snape sa chytil prenášadla a onedlho pocítil trhnutie za pupkom. No skôr,
ako opustil svoj dom, stihol ešte zaregistrovať čas na nástenných
hodinách.
Päť hodín tridsaťpäť minút.
„Výborne,
Snape. Koľko máme?“ vytiahol z náprsného vrecka zlaté hodinky. „Hm.
Jedenásť. Výborne. Ja som vedel, že si so sebou beriem správneho človeka.
Si veľmi nadaný a precízny. To sú vynikajúce predpoklady pre niekoho, kto
chce dokázať veľké veci. A to ty chceš. Ja viem, že chceš. Sme v mnohom
rovnakí. Máme veľké ambície a dosť moci, aby sme dosiahli naše ciele. Ale
ty, Snape, sa musíš ešte veľa učiť, aby si dorástol aspoň do štvrtiny
mojej veľkosti.“
„Ja viem, pane, a dúfam, že mi pri tom pomôžete.“
Tom Riddle sa usmial. Z jeho úsmevu vyžarovala obrovská charizma, ktorou
dokázal ovplyvniť mnoho ľudí aj bez prútika. Len vďaka nej sa dostal
k mnohým pre neho životne dôležitým informáciám napríklad o horcruxoch.
Niečo také by Snape nikdy nedokázal...
„Čo mám robiť teraz, pane?“
„Drž sa ďalej. Pomohol si mi, ale toto je už moja starosť.“
„Ako poviete.“
„Zasiahneš len ak to bude nutné. Ale myslím, že nebude. Nečakajú ma.
Poďme. Dnes v noci mám stretnutie s osudom,“ zasmial sa Voldemort temne
a obrátil sa k dverám.
V tom momente sa po jedinom mávnutí prútika dvere rozleteli a Voldemort
vrazil do vnútra.
Snape išiel pomaly za ním... Pomaly, krok, ďalší krok, obzeral sa po dome,
v ktorom sa ocitol. Tak toto bol dom Jamesa Pottera. Sem sa uchýlil pred
Temným pánom.
Bol to zvláštny pocit. Cítil sa ako votrelec.
„Lily, vezmi Harryho a choď! To je on. Choď! Bež! Ja ho zdržím...“ začul
Jamesov hlas.
Ten hlas ho zarazil. Bol úplne iný, ako v školských časoch, keď do neho
každú chvíľu zapáral. Nebol to ten istý sebavedomý James Potter, kapitán
metlobalového mužstva, ktorý sa ničoho nebál! Toto bol obyčajný muž, ktorý
mal strach. No to, čo Severusa na jeho hlase zarazilo, boli obavy o život
niekoho iného. Nebola to zbabelosť. Bolo to čosi úplne iné...
Z toho hlasu, z tej náhlej zmeny, mu zrazu prebehli zimomriavky po chrbte.
Urobil ďalších pár krokov smerom do chodby. Všetko tu bolo úplne iné, ako
si predstavoval. Také útulné, domácke. Na stene viselo len pár obrazov.
Pod jedným z nich stála malá stolička na prezúvanie, pod ktorou boli
zasunuté dva páry topánok. Jamesove ležali neporiadne, presne tak, ako ich
vyzul. Liline sa dotýkali a špičky smerovali priamo oproti stene. Vedľa
toho viseli kabáty strihané podľa poslednej muklovskej módy osemdesiatych
rokov. Potterovci sa museli poriadne maskovať.
Snape sa zrazu zohol k zemi a zodvihol zo zeme malú farebnú loptičku.
Určite patrila ich synovi. Tomu dieťaťu, ktoré teraz zomrie.
Potom bolo počuť, ako niekto potkýnajúc sa vychádza z izby. Snape otočil
hlavu nahor. Na schodoch pred dverami do spálne ležalo nehybné telo jeho
nepriateľa. Jamesa Pottera. Bol mŕtvy.
‚Takto som to nechcel. Takto nie...‘ povedal si trpko. Necítil víťazstvo,
ani zadosťučinenie, ani radosť. ‚Takto som to nechcel.‘
Dvere na spálni sa prudko otvorili. Ozval sa prenikavý smiech. Niekto
kričal.
Lily. Nepochybne to bol jej hlas. Snape si na ňu spomenul. Na jej zelené
oči a ryšavé vlasy. V škole bývala vždy veľmi obľúbená a pritom bola len
obyčajná humusáčka.
‚Ako bolo možné, že niekto taký získal väčšie uznanie ako ja, polovičný
princ?‘
On bol predsa ten, kto mal byť stredobodom pozornosti a nie nejaké
obyčajné dievča s muklovskými rodičmi! On bol ten, ktorý vynikal
v elixíroch, a predsa ju mal Slughorn radšej ako jeho. Nikdy od neho
nedostal pozvánku na jeho párty pre významných ľudí! Prečo ona?
„Nie Harryho, nie Harryho, prosím, nie Harryho!“ kričala Lily.
„Odstúp, ty hlupaňa... odstúp, hneď...“
‚Ty si naozaj myslíš, že ho nechá tak, Lily?‘ prevravel k nej Snape
v duchu. ‚Veď prišiel len preto, aby ho zabil. Využi šancu, ktorú ti dáva
a odstúp. Odstúp! Máš tú možnosť len preto, že je pod jeho úroveň zabíjať
bezbrannú ženskú, ale ak mu nedáš na výber, fakt to urobí! No tak, Lily!
Zabudni konečne na svoju chrabromilskú odvahu a choď nabok. Dal ti šancu,
tak ju využi! Prečo sú len títo Godrikovi nasledovníci takí prehnane
čestní? My Slizolinčania sme smelí, áno, ale nie hlúpi. Napríklad, ak nám
niekto dá šancu, vždy si zachránime vlastný krk. To má predsa väčšiu cenu!
Lily, choď mu z cesty!‘
„Nie Harryho, prosím nie, vezmi si mňa, zabi namiesto neho mňa... Urobím
čokoľvek!“ skríkla Lily opäť.
„Odstúp dievča.“
„Nie Harryho! Prosím... zľutuj sa... zľutuj sa...“
Snape zatvoril oči. Vedel, čo príde. Temný pán neznášal, ak ho niekto
žiadal o zľutovanie. Nad ním sa tiež vraj nikdy nikto nezľutoval..
Prenikavý hlas sa smial a žena kričala.
Zrazu sa zo spálne vyvalil zelený záblesk a ženský hlas stíchol. Snape
počul pád. Chvíľa ticha. Nevedel, čo sa deje. Ďalší záblesk. Ticho.
‚A je po všetkom. Sú mŕtvi. Rovnako dopadnú aj Longbottomovci a Temnému
pánovi už nikto nebude stáť v ceste. Je koniec.‘
Vtom sa zhora ozval zvláštny zvuk. Neveril, že je skutočný. Tento zvuk tu
predsa nemal čo robiť! A predsa, či sa mu to páčilo, alebo nie, počul
detský plač.
„Čo to má znamenať?“ zamrmlal. „Pane?“ zakričal nahlas. Nik mu
neodpovedal.
Pomaly, obozretne vykročil nahor. Prekročil Jamesovo telo. Snažil sa mu
nepozerať do tváre, lebo vedel, že ten pohľad by nikdy viac spred nej
nevymazal. Dumbledore mal pravdu. Zabiť pár muklov, ktorých nikdy predtým
nevidel a prizerať sa smrti človeka, ktorého poznal mnoho rokov, bol veľký
rozdiel.
Pokračoval do spálne. Vo dverách ležala Lily. V tvári sa jej ešte stále
zračila prekonaná hrôza. Obišiel ju a vošiel do izby.
Na zemi ležal Voldemortov prútik a jeho nehybné telo. No na rozdiel od
Lily alebo Jamesa, nemal Temný pán žiaden strach navždy vpísaný do svojich
čŕt. Jeho telo vyzeralo, akoby nikdy nemalo dušu. A možno to tak aj bolo.
Snape to nevedel. Videl jeho mŕtvolu, a to znamenalo len jedno.
Temný pán je porazený!
Potom obrátil svoju pozornosť k pätnásťmesačnému dieťaťu na posteli.
Sedelo vo flanelovom pyžame vo svojej postieľke a úpenlivo plakalo.
Nevnímalo, čo sa stalo. Skôr plakalo, lebo ho niečo zobudilo. Chlapec,
s novou jazvou v tvare blesku na čele, vypĺňal svojim krikom celú izbu.
Prehlušoval aj búchajúcu okenicu, cez ktorú prefukoval vietor. Silný,
chladný. Taký, čo odnáša duše do diaľky. Až do temných lesov Albánska...
„Mama!“ opakoval jedno z mála slov, ktoré vedel a naťahoval ručičky smerom
k telu.
Snape stál a mlčky na neho hľadel. Mohol to všetko dokončiť. Možno, že na
strane Potterových opäť nestálo nič iné, len ich neskonalé šťastie.
Stačilo len mávnuť prútikom, zabiť toho, čo porazil Temného pána
a dosiahne všetko, po čom vždy túžil. Slávu, uznanie a rešpekt. Bude mať,
čo si zaslúži. Stačí len mávnuť...
Chytil svoj prútik do ruky a pomaly, trasúc, ho napriamil oproti plačúcemu
dieťaťu.
Ale teraz, keď je Temný pán mŕtvy, sa všetko skončí. Mnohí prehovoria
a zradia. Všetci istotne poprú toho, koho volávali majstre. Tak aký význam
bude mať táto vražda? Len si prirobí dôkaz o svojej spolupráci s ním...
Mal by toho chlapca zabiť. Všetci smrťožrúti by to urobili. Mal by aj on!
‚Ale prečo? Prečo by som to robil? Ten chlapec bol hrozbou pre Temného
pána a nie pre mňa. Temný pán je mŕtvy, už nie som povinný vernosťou
k nemu. A sám nemám záujem na smrti tohto chlapca. Prečo aj. Mňa
neohrozuje. Mňa toto chlapča ani nikdy neohrozovalo. Nezabijem ho,‘ zložil
prútik a otočil sa ku dverám.
Dieťa stále plakalo.
‚Mal by som zničiť stopy. Ak niekto zistí, že som tu bol, budem mať veľké
problémy. Toto miesto musím zlikvidovať,‘ povedal si pri pohľade na stopy,
ktoré zanechávali jeho topánky. Nechcel si ani predstavovať, koľko ich
nechal dole, keď stál váhajúc, či pokračovať. Všetkým bude jasné, že tu
dnes v noci boli dvaja. ‚Tento dom musí padnúť.‘
Jeho myšlienky opäť prerušil hlasný plač. Snape sa otočil a ešte raz sa na
neho pozrel. Potom sa zhlboka nadýchol, namieril na neho prútik a čosi
zamrmlal. Dieťa ihneď stíchlo. Len prekvapene otváralo ústa a čudovalo sa,
že mu z nich nevychádza žiaden zvuk.
Prešiel pár krokov smerom k nemu. Chlapec sa postavil a načiahol k nemu
ruky. Snape si hlasno vzdychol a zobral ho na ruky.
Onedlho už s chlapcom v náručí obišiel telo jeho matky, jeho otca a vyšiel
na tmavú ulicu.
Všetko okolo ešte spalo. Neprirodzene tiché dieťa sledovalo všetko veľkými
zelenými očami. Stále ničomu nerozumelo a ešte dlho nebude. Prejde ešte
veľa rokov, než sa dozvie, čo sa stalo jeho rodičom.
Snape prešiel
pár metrov od domu a otočil sa. Pridržujúc si Harryho jednou rukou,
namieril svoj prútik na dom a bez toho, aby otvoril pery, vyslal na tichú
budovu ničivé kúzlo.
Dom sa zrútil!
‚Som zvedavý, ako dlho mu to bude trvať,‘ povedal si. ‚Jeden, dva, tri,
štyri, päť...‘ počítal v duchu, ‚stotridsaťdva, stotridsaťtri,
stotridsaťštyri...‘
Vtom sa takmer vedľa neho ozvalo hlasné puk.
„Severus!“ vykríkol Dumbledore. Nechápavo pozeral z ruín na Snapa a na
chlapca v jeho náručí. „Čo sa stalo?“
„Temný pán.“
„Boli ste s ním?“
„Áno. Dúfal som, že to budete mať lepšie zabezpečené.“
„Čo sa stalo?“
„Neviem. Ja som mu len pomáhal prekonávať vaše pasce. Nemohol som spraviť
chybu. Dával mi len to, na čo som stačil. Ak by som vás svojou chybou
privolal, zaplatil by som za to. Dostali sme sa až k dverám. Odtiaľ išiel
sám. Len som počul, ako zabil Pottera a potom išiel nahor. Evansovú,
vlastne Potterovú, zabil až potom. Postavila sa pred dieťa, aby ho
ochránila. Dokonca jej dal možnosť ustúpiť stranou! Ale nespravila to.
Zabil ju a potom... neviem. Keď som prišiel hore, našiel som len jeho.
Temný pán padol.“
„Mohli ste Harryho zabiť,“ skonštatoval Dumbledore.
„Mohol.“
Profesor mlčal. Len oči sa mu leskli. Snape necítil nič.
„Ten dom, to bola vaša práca?“
„Áno. Prosím vás, profesor, zoberte to dieťa a nikdy nikomu nepovedzte, čo
sa tu naozaj stalo. Vymyslite si čokoľvek, len nech toto nikto nevie.“
„Prečo?“
„Smrťožrúti. Ak sa dozvedia, že som nechal žiť Potterovho syna, zabijú ma.
Prisahajte mi, že sa to nikto nedozvie!“
„Ale Severus...“
„Prisahajte, lebo ho zabijem!“ namieril na malého Harryho prútik.
„Prisahám. Ale teraz, keď je Voldemort porazený, bude výhoda skôr na
strane tých, čo sa od neho oddelia. A záchrana Pottera je vynikajúci dôkaz
o vašej spolupráci so mnou.“
„Nie, prisahali ste a nikdy svoju prísahu neporušte, profesor. A pokiaľ
ide o nejaké procesy so Smrťožrútmi... Myslím, že bude stačiť vaše slovo,
profesor. A ak nie, povedzte, že som vám donášal na Temného pána. To
nebude pre smrťožrútov nič nové.“
„Prosím?“
„Povedal som mu o vašej návšteve hneď na druhý deň. Nepovedal som mu celý
obsah nášho rozhovoru. Ale on sa toho aj tak chytil. Bol to jeho nápad,
aby som išiel učiť na Rokfort a navrhol mi, aby som sa tváril ako váš
špión.“
„Ale vy ste mi nosili aj užitočné informácie. Povedali ste mi veci, ktoré
mu určite museli ublížiť.“
„Mnohé mi prikázal dať vám samotný Temný pán. Len málo z nich bolo naozaj
tajných. Nie som si istý, že som si zaslúžil vašu dôveru.“
„Doteraz som vám ani plne neveril, Severus. Doteraz...“ kývol na Harryho.
„Toto ma presvedčilo. Myslím, že vám môžem veriť, Severus. Budem vám
veriť,“ vyhlásil Dumbledore rázne.
„Musím ísť,“ povedal Snape po chvíľke dusivého ticha.
„Dobre. Dajte mi ho. Postarám sa o neho.“
„Čo spravíte?“
„Myslím, že budem, žiaľ, musieť zneužiť dôveru jedného dobrého muža.
Vrátim Harryho do rozvalín a pošlem sem Hagrida, nech sa o neho postará
aspoň na jeden deň. Dovtedy, dúfam, vybavím všetko potrebné.“
„Do rozvalín? Nestane sa mu nič?“
„Nie, postarám sa o neho. A vy teraz choďte, Severus. Nesmú vás tu nájsť.
Ďakujem vám.“
Snape nepovedal žiadne ďalšie slovo. Len kývol, obrátil sa a odkráčal do
tmy. Mohol sa odmiestniť, ale nechcelo sa mu. Potreboval sa prejsť.
Potreboval si ujasniť, čo vlastne spravil a prečo.
Dumbledore ešte chvíľu pozeral za postavou s vlajúcim habitom, potom sa
pozrel na chlapca vedľa seba a usmial sa na neho.
„Poď, Harry. Máme toho ešte veľa pred sebou...“
KONIEC
Ďakujem Ginny za beta-read :-)
|