|
Šanca
Autor: Miriam
Z „Fénixovho rádu“ vieme, že Harry robil záverečné skúšky. Ale bohužial
nám pani Rowlingová zabudla napísať, či Snape prijal Harryho na elixíry
do šiesteho ročníka alebo nie. Od profesorky McGonagallovej vieme, že je
to povinný predmet, ak sa chce študent ďalej zaoberať aurorstvom. Tiež
dodala, že profesor Snape berie iba tých najlepších. Má teda Harry šancu
v budúcnosti študovať za aurora, ak ho Snape v šiestaku nevezme na
elixíry? Pokúsila som sa to za Rowlingovú vyriešiť malou rekonštrukciou
Harryho prázdnin medzi piatym a šiestym ročníkom. Prajem príjemnú zábavu.
************
Harry natieral obločný rám svojej
izby a pozoroval Dursleyovcov, ako obdivujú nové auto. Točili sa okolo
neho, leštili ho a fotili sa s ním. Bol to posledný model Mercedesu.
Kúpili ho pred týždňom, aby mohli ísť na dovolenku do Nice. Harry bude
samozrejme doma. Postará sa o neho pani Figová. Bol celkom rád, keď mu to
povedali na londýnskom nástupišti. Aspoň bude mať dva týždne od nich
pokoj. A teraz, keď vedel, čo je pani Figová zač, bude to o mnoho lepšie.
Môže sa s ňou rozprávať o svojom svete.
„Natri ten oblok poriadne, nech to nejako vyzerá a nekazí to celkový
vzhľad domu!“ zahučal na neho strýko Vernon.
„Áno, strýko,“ odvetil Harry, a myšlienkami bol ešte stále na Rokforte.
Bol doma iba druhý deň a srdce mu už išlo puknúť žialom a zúfalstvom. Ani
Ron a Hermiona mu neodpísali na list, ktorý im poslal včera večer. Isto sú
zase niekde spolu.
V diaľke sa mihlo čosi biele
a rýchlo sa blížilo ku ich domu.
„Konečne! Sova od Rona alebo Hermiony,“ šepol si Harry pre seba.
„Oci, oci, zase ku nám letí sova,“ zakričal Dudley a ukázal na
plamienku, ktorá pristála na parapetnej doske pri Harrym.
Oci, oci, ako keby mal
päť rokov. Rozmaznanec jeden,
pomyslel si Harry.
„Harry, povedal som, že máš s tým skončiť, lebo...“
„Lebo príde Divooký Moody?“ dokončil uštipačne Harry strýkovu vetu.
Strýko Vernon očervenel ako paprika, zaťal päste a otočil sa na svoje nové
auto. Dudley vrhol na Harryho surový pohľad – Teraz sa už do neho
nemôžem len tak navážať, pomyslel si. To, čo má stále pri sebe
v nohaviciach použiť nemôže, ale už má priateľov aj dospelých – ťažko sa
mu dralo na jazyk to slovo – dospelých čarodejníkov. Takže si musí na neho
dávať dobrý pozor.
A okrem toho, Dudley nikdy nezabudne na útok dementorov minulé leto.
Spamätával sa z toho celý mesiac. A na tú svoju prestížnu školu nastúpil
až v októbri. Keď si len Harry pomyslel, čo za uplynulý rok zažil. Alebo
za tých päť rokov, čo bol na Rokforte. Dudley môže banovať, že s ním
nechodí do čarodejníckej školy. No, ako ho pozná, hodiny lietania alebo
hodiny elixírov so Snapom by určite neprežil.
Harry odviazal sove dopis z nohy.
Nebol od Rona ani od Hermiony. Bol z Rokfortu. Harry ho otvoril
a prekvapene čítal:
Vážený pán Harry James Potter,
dostavte sa dnes o 14,00 hodine do riaditeľne Rokfortskej strednej školy
čarodejníckej na prejednanie veľmi dôležitej záležitosti.
profesor Albus Dumbledore
riaditeľ školy
P.S.
Príde pre Vás strážna hliadka
Harry neveril vlastným očiam.
Znova si prečítal list. Aká dôležitá záležitosť? Veď sa z Rokfortu
vrátil iba predvčerom. Pozrel na hodiny. Bolo 13,30. Zbehol dole
schodmi a oprel sa o vereje dverí.
„Čo zízaš?“ zasypel Dudley, „čo ti to prišlo? List od frajerky?“
Harry si ho nevšímal a otočil sa k strýkovi: „Strýko Vernon, musím odísť
do Rokfortu. Poslali mi list.“
„Kde? A čo oblok? Na tom mieste nemáš cez prázdniny čo hľadať. Máš čušať
tu. Nepotrebujem, aby mi po dome vrieskali nejaké ďalšie listy od toho
starého blázna,“ zavrčal strýko Vernon.
„Ja viem, ale...,“ Harry nedokončil a jeho pohľad padol na chodník za
strýka Vernona. Vernon videl prekvapenie v Harryho očiach a pomaly sa
otočil. Po chodníku ku ich domu kráčal Divooký Moody a za ním Lupin
s Tonkovou.
„Pripravený?“ spýtal sa Moody Harryho a na Dursleyovcov sa ani len
nepozrel.
„Čo si to, do pekla, dovoľujete?“ postavil sa mu do cesty strýko Vernon.
„Vernon, nechaj to tak,“ chytila ho za plece teta Petúnia a odtiahla ho
Moodymu z cesty.
„Dobrý deň,“ pozdravili Lupin a Tonková.
Harry na nich vyjavene zazeral.
„Pripravený?“ zopakoval Moody.
„Nie. Sova prišla len pred chvíľou. O čo ide? Čo si mám so sebou vziať?“
„Prútik a školskú uniformu. Ide o oficiálne stretnutie s riaditeľom,“
povedal Moody.
Harry vyletel do izby, zložil si do ruksaka školskú uniformu a opäť stál
vo vchodových dverách.
„Výborne, ideme,“ povedal Moody a mrkol svojim magickým okom na Dudleyho,
ktorý sa automaticky schoval za auto. To je ale bojko.
„O hodinku je späť,“ povedal Lupin tete Petúnii a odišiel za nimi s rukou
pod plášťom.
Prešli cez ulicu a okľukou zamierili ku domu pani Figovej. Vošli dnu.
„Prezleč sa do uniformy,“ povedal mu Moody a hodil sa na gauč v obývačke.
Isto mal niekde nočnú,
pomyslel si Harry.
Keď sa Harry vrátil z vedľajšej
izby prezlečený do habitu, Moody stál v obývačke a rozprával sa s pani
Figovou. Lupin si prezeral knihy na poličke a napchával sa koláčom
a Tonková sa zabávala tým, že si pred zrkadlom menila účesy.
„Teraz sa premiestnime na Rokfort, je najvyšší čas,“ otočil sa ku nim
Moody.
Harry pozrel na hodinky. 13,50. Moody vytiahol spod plášťa starú zodratú
topánku. Všetci sa jej chytili a on zacítil známy pocit, akoby ho niečo
neviditeľné objalo okolo pása. Svet sa s ním zatočil a on sa zrazu ocitol
pred Rokfortským hradom.
„Poďme rýchlo, nepatrí sa prísť neskoro,“ poháňal ich Moody hore schodmi.
„O čo ide, pane,“ spýtal sa Harry Lupina.
„O niečo, pre teba veľmi dôležité, preto sa správaj slušne,“ odpovedal mu
Lupin.
***********
„Malinový drops,“ povedal pri
točitých schodoch Lupin. Harry vyšiel hore. Pred riaditeľovými dverami sa
upravil, zaklopal, chvíľu počkal a potom vošiel dnu. V krbe horel oheň.
Pri ňom stál profesor Dumbledore a v kresle sedela profesorka
McGonagallová.
„Vítam ťa, Harry,“ s úsmevom mu podal ruku riaditeľ. „Posaď sa.“
„Dobrý deň,“ pozdravil Harry a kývol hlavou k profesorke McGonagallovej.
Dumbledore mu ukázal na kreslo oproti profesorke a sám si sadol do
tretieho voľného kresla.
„Harry, pani profesorka McGonagallová mi rozprávala, že na pohovoroch
o budúcom povolaní si si vybral povolanie aurora. Je tak?“
Harry prikývol. „Je to veľmi ťažká práca. Dôležitá, ale veľmi ťažká.
Náročná na čas i na vedomosti. Vyžaduje si veľmi dlhé a usilovné štúdium.
Medzi povinné predmety v šiestom ročníku patrí obrana proti čiernej mágii,
transfigurácia, čarovanie a elixíry. A to ťa vlastne dnes priviedlo sem.
Elixíry. Profesor Snape berie v šiestom ročníku do svojho krúžku iba
žiakov, ktorí majú na záverečných skúškach z elixírov výbornú. Takéto
známky musia mať aj počas piateho ročníka. To sa však u teba nepotvrdilo.
Odmietol ťa do výberového ročníka na elixíry prijať.“
Harry sa ironicky usmial a v očiach mu zasvietila nenávisť. Slizolinský
hnusák, pomyslel si.
Dumbledore na neho prísne pozrel ponad svoje polmesiačikovité okuliare
a varovne zodvihol štíhly ukazovák. „Avšak,“ pokračoval, „rozhodol sa, že
ak preukážeš určitú dávku sebadisciplíny a talentu, zmení v septembri
svoje rozhodnutie.“
Harry nechápavo pozrel na profesorku McGonagallovú. „O čo ide?“
„Rozhodol sa, že ti dá šancu, ak sa všetko cez prázdniny doučíš. Pred
začiatkom školského roka ťa preskúša a ak splníš jeho kritéria, vezme ťa
na elixíry,“ odpovedala mu na otázku riaditeľka Chrabromilu.
„Mám sa celé prázdniny učiť elixíry?“ neveriacky sa spýtal Harry.
„Nemusíš sa učiť,“ pozrel na neho znova prísne riaditeľ. „Ak ti však
záleží na tvojom budúcom povolaní, tak by si sa mal do toho pustiť. Teraz
choď za profesorom Snapom do jeho pracovne. Vysvetlí ti, čo od teba
očakáva. Dovidenia a veľa šťastia,“ rozlúčil sa s ním profesor Dumbledore.
„Držím vám palce, Potter,“ pripojila sa profesorka McGonagallová.
„Dovidenia,“ povedal Harry a ako vo sne vyšiel von z riaditeľne a zviezol
sa čarovným schodiskom späť na chodbu.
„Tak čo?“ vrhol sa na neho Lupin,
len čo sa objavili na chodbe.
Harry sa prebral z omráčenia a rozhodil rukami: „Ten ..., chce, aby som
sa učil celé prázdniny elixíry. Inak ma v septembri nezoberie k sebe do
krúžku. To je ten najhorší trest, aký mi kedy dal. Ja ho neznášam,
nenávidím ho, on zabil...“
„Tak už dosť,“ skrýkol na neho Lupin, chytil ho za plecia a tresol s ním
o stenu. Harrymu prekvapene zaklipkali oči.
„Prestaň, áno. Prestaň už s tým. Nikto, rozumieš nikto, nemôže za
Síriusovú smrť. Severus sa snažil ako mohol, zachránil ti život. Keby
nebolo jeho si mŕtvy. Ty, Neville aj ostatní. Za celých šestnásť rokov
svojej praxe nedal nikomu možnosť na zopakovanie skúšky. Rozumieš? Nikomu.
Ani študentovi zo Slizolinu, nie. V tomto prípade je zásadový. Ty si prvý,
a aj posledný, komu to dovolil. A nikto, ani len Dumledore nevie prečo.
McGonagallová za ním šla, keď videla, že na záverečných skúškach nemáš
výbornú. Dobre vedela, že keď ti ju nedá, tak ťa do krúžku nevezme.
Odmietol ti dať lepšiu známku. Povedala mu o tvojom sne stať sa aurorom.
Včera prišiel Severus za riaditeľom s týmto návrhom. Tak si to váž. Všetci
sú z toho mimo, dokonca aj Moody. Keď teraz pôjdeš k nemu, tak svoju
nenávisť nechaj pred dverami. Chovaj sa už ako chlap. Uvedom si, že ide
o tvoju budúcnosť.“ Lupin si sťažka vydýchol, pustil Harryho a ukázal na
cestu do žalárov.
Harry kráčal celý zmätený dolu
schodmi. Čo sa to so všetkými deje? To sa mu určite iba sníva. Teraz sa
prebudí a bude vo svojej posteli. Ach bože, nech už začuje vrieskať strýka
Vernona alebo Dudleyho a konečne sa prebudí. Namiesto toho sa ocitol
pred pracovňou profesora Snapa. Od toho incidentu s mysľomisou tu nebol.
Vtedy bol Snape skutočne zúrivý. Dva krát sa zhlboka nadýchol.
Svoju nenávisť nechaj
pred dverami, hučal mu
v hlave Lupinov zachrípnutý hlas. Múdry, keby sa to dalo len tak
jednoducho urobiť. Zaklopal.
„Ďalej,“ počul ľadový hlas, ktorý by rozoznal aj medzi miliónom iných
hlasov.
Odhodlane otvoril dvere a vošiel dnu. „Dobrý deň, ....pane,“ pozdravil.
Nezmenilo sa tu takmer nič, vzorný poriadok, iba police s potvorami boli
plnšie. Snape stál obrátený chrbtom ku dverám a niečo hľadal v skrini.
Otočil sa.
„Potter, poďte ďalej,“ zatváril sa kyslo a ukázal na kreslo pri krbe.
Harry si sadol a Snape si sadol oproti nemu. Na stolíku medzi nimi boli
akési zrolované pergameny.
„Viete, prečo ste tu?“ spýtal sa potichu Snape.
„Áno, pane,“ snažil sa byť Harry slušný.
„Pani profesorka McGonagallová mi oznámila, že za svoje budúce povolanie
ste si vybrali povolanie aurora. Chvályhodné. Skutočne. Ale, má to jeden
háčik, že?“ usmial sa Snape na Harryho tým jeho „milým úsmevom“.
„Takže, aj keď ste z elixírov, takpovediac tupý, rozhodol som sa, že to
s vami ešte raz skúsim, aby ste nemuseli po Rokforte rozprávať, že to iba
kvôli mne sa vám nesplní váš životný sen.“ Harry zaťal zuby, ale sa
ovládol. Tá Snapova drezúra ovládania mu priniesla prvé ovocie.
„Dám vám možnosť napraviť to, čo ste za celých predchádzajúcich päť rokov
pokazili,“ pokračoval po krátkej pauze profesor elixírov. „Zostavil som
zoznam tém, ktoré si želám, aby ste vedeli. Máte na to dva mesiace,
Potter. V niektorý deň posledného prázdninového týždňa vám pošlem pozvánku
na záverečnú skúšku. A aby ste ma náhodou neobviňovali, z toho, že som bol
ku vám nespravodlivý, alebo prehnane prísny, skúšky sa zúčastní aj pán
riaditeľ a pani profesorka McGonagallová.“
Harry preglgol a Snape hovoril ďalej. „Pripravil som vám otázky,
z ktorých vás budem skúšať. Zoznam elixírov, ktoré mi donesiete hotové ku
skúške, a upozorňujem vás, aby ste si ich čo najskôr prečítali, lebo
niektoré z nich potrebujú dozrieť, aby boli použiteľné, takže sa nedajú
pripraviť posledný týždeň. Keďže predpokladám, že doma nemáte žiadne
prísady do elixírov,“ Snape na Harryho skúmavo pozrel a Harry záporne
pokrútil hlavou, „pripravil som vám zoznam, čo si máte kúpiť. A nakoniec
tu je zoznam učebníc, v ktorých si učivo na skúšku vyhľadáte.“ Snape
ukázal rukou na stolík medzi nimi, na ktorom bolo položených niekoľko
pergamenov.
Harry pozrel na stôl: „Pane, myslel som si, že skúška bude pozostávať iba
z učiva, ktoré sme prebrali v škole, nemôžete predsa.....“
„Prosím? O tom, čo môžem alebo nemôžem, rozhodujem v tejto chvíli ja.
Dávam vám šancu Potter dokázať mi, že sú moje závery o vás mylné. Berte
alebo nie. Je to na vás, ale hovorím vám, riadne sa pripravte, zo všetkého
čo je v týchto pergamenoch, lebo stačí, ak nebudete vedieť správne a úplne
odpovedať na jednu jedinú moju otázku a letíte. A teraz už choďte, nemám
na vás celý deň.“
Harry sedel v kresle ako prikovaný, ale keď Snape nervózne ukázal rukou na
dvere, tak sa spamätal. Vzal pergameny do náručia a vstal z kresla.
„Ďakujem, pane,“ sám bol prekvapený, že mu také niečo vykĺzlo z úst.
Snape mimovoľne nadvihol obočie, kývol mu hlavou, otočil sa ku skrini
a začal niečo hľadať.
Harry vyšiel von z pracovne a oprel sa o Snapove dvere. Zhlboka sa
nadýchol a utekal hore do knižnice.
Sadol si za stôl a rozostrel pred
seba pergamen s učebnicami. Bolo na ňom takých dvadsať kníh.
„No nazdar!“ Harry sa otočil. Za jeho chrbtom stál Lupin a Tonková.
„Takže ti predsa len dal zoznam učebníc,“ zasmiala sa Tonková. „Nezdá
sa, tvrďas.“ Harry na ňu pozrel.
„To si nevšímaj,“ povedal Lupin a pozrel do ďalších troch pergamenov.
„Napísal mu aj zoznam prísad do elixírov, elixíry za úlohu a otázky na
skúšku. No teda, bohato, máš sa čo učiť. Poďme, čím skôr začneš, tým sa to
rýchlejšie naučíš.“ Rýchlo mu obaja pomohli vyhľadať učebnice. Keď s tým
boli hotoví, začaroval ich Lupin zľahčovacím a zmenšovacím kúzlom, aby sa
Harrymu zmestili do ruksaku a zišli dole na nádvorie. Tu ich už
netrpezlivo čakal Moody so starou otrhanou topánkou. Spýtavo pozrel na
Lupina, akoby tomu ešte stále nechcel veriť. „OK,“ usmial sa čarodejník.
Všetci štyria sa chytili topánky
a ocitli sa v Šikmej uličke. Hliadka mu pomohla nakúpiť prísady podľa
Snapovho zoznamu. Bolo tam skutočne všeličo, niektoré veci museli ísť
kúpiť dokonca do Zašitej uličky. Keď mali všetko na zozname zaškrtnuté,
presunuli sa pomocou starej topánky sa do obývačky pani Figovej. Harry sa
prezliekol zase do otrhaných džínsov a v sprievode Moodyho, Tonkovej
a Lupina sa vydal k Dursleyovcom.
„Som zvedavý, ako sa budem pri všetkých domácich prácach venovať
učeniu,“ povedal si Harry potichu skôr pre seba, ako pre čarodejníkov.
„O to sa postarám, osobne ja,“ povedal Moody a pokračoval: „Tú skúšku
musíš urobiť. Musíš Snapovi dokázať, že niečo v tebe je. Harry my ti
veríme, nesklam nás.“
Zazvonili pri vchodových dverách. Otvoril strýko Vernon. Keď ich znova
zbadal, očervenel od hnevu aj od strachu ako feferónka.
„Pán Dursley,“ začal Moody milo a jeho magické oko sa dvakrát pretočilo,
ako nejaký varovný maják. „Harry bude mať celé prázdniny neodkladné
školské povinnosti, preto by som bol rád, keby ste to brali do úvahy
a zbytočne ho nezaťažovali žiadnymi domácimi alebo inými prácami. Aby som
vám povedal pravdu, jeho školské povinnosti sú také neodkladné, že sa bude
učiť od rána do večera. Viete, čo to pre vás znamená?“ spýtal sa nevinne
Moody.
Strýko Vernon zahrešil. Harry sa strhol. Ešte nikdy nepočul strýka Vernona
zahrešiť. Nadával mu, bil ho, trápil ho hladom, ale nerozprával žiadne
neslušné slová. Na to bol, ako sám vravel, veľmi dobre vychovaný. Bolo by
to pod jeho úroveň.
No to chcem vidieť, ako
ma nechajú dva mesiace na pokoji,
pomyslel si Harry.
„Keby niečo, Harry, pošli Hedvigu,“ pozrel Moody varovne na strýka
Vernona.
Lupin ešte niečo zamrmlal a Harryho ruksak sa zrazu niekoľkonásobne
zväčšil
Čarodejníci sa s Harrym rozlúčili a on sa za šomrania strýka Vernona
pobral do svojej izby.
************
Harry si sadol za stôl a napísal
Ronovi a Hermione list o návšteve v škole. Obratom dostal odpovede. Boli
rovnako prekvapení ako on, ale zaželali mu veľa šťastia a v prípade
potreby mu sľúbili pomoc. Harry si vyložil knihy z ruksaku na poličku.
Uniformu zavesil do skrine a ľahol si s pergamenom otázok na posteľ. Ako
čítal otázky, jeho nálada sa menila na zúfalstvo. Ten hnusák mu napísal na
pergamen učivo zo všetkých piatich ročníkov a veľa vecí naviac. Spomenul
si na jeho slová o elixíroch a otvoril druhý pergamen. Mal pravdu. Bolo
tam dvanásť elixírov, z toho deväť nebola žiadna brnkačka a o dvoch ešte
ani len nepočul. Harry hneď vedel, že táto skúška nebude prechádzka
ružovou záhradou. Ale musí ju urobiť. Musí Snapovi dokázať, že nie je
z elixírov taký tupý, ako si o ňom myslí. Ale najhoršie zo všetkého bolo,
že musí uspäť hlavne preto, aby ostatných, čo mu verili, nesklamal.
Lupina, Moodyho, Tonkovú, Weasleyovcov a hlavne Dumbledora
a McGonagallovú, lebo veľmi dobre vedel, že bez nich by nikdy v živote
žiadnu opravnú skúšku z elixírov nemal.
Zahľadel sa na prvú otázku: „Charakterizujte pojem elixíry....“ Otvoril
Základy elixírov a začal sa drviť.
*************
Na každý deň si pripravil zoznam
otázok, ktoré sa má naučiť a na každý deň si dal jeden elixír.
Otázky, ktorým nerozumel, napísal na
lístok a poslal po Hedvige Hermione. Hermiona mu obratom napísala, v
ktorej knihe a na ktorej strane sa učivo nachádza, alebo mu dokonca
poslala niektoré otázky perfektne vypracované. To mu ušetrilo veľmi veľa
času. Teória nebola až taká hrozná, učilo sa mu pomerne dobre, veľa vecí
už vedel, iba si ich opakoval. Horšie to bolo s praktickou prípravou
elixírov. Aby vedel, či má elixír správne pripravený, musel ho vyskúšať a
na to potreboval protielixír. Až teraz pochopil dlhý Snapov zoznam prísad
do elixírov. Hnusák myslel na všetko. Namiesto dvanásť elixírov musel
vlastne pripraviť dvadsaťštyri. Najväčšie problémy mal s elixírom
Ránhojičom. Jeho príprava trvala iba štyri dni, ale nie a nie sa mu
podariť. Už sa ho snažil urobiť od začiatku prázdnin a nič. Jeho
zoskupenie nezodpovedalo charakteristike uvedenej v knihe a ani pokrájané
dažďovky sa mu nepodarili znova spolu “zlepiť”. Roztok mal byť riedky,
vodnatý a mal z neho vystupovať fialový dym. Harry už vedel väčšinu otázok
a osem elixírov bolo bezpečne uložených v drevennej skrinke a čakali na
Snapove prenikavé oči. Ďalšie sa pripravovali alebo dozrievali. Avšak
“Ránhojič” nie a nie urobiť. Rozhodol sa, že požiada o pomoc Hermionu.
Nemôže predsa čakať do poslednej chvíle. Určite robí niečo naopak.
Sadol
za stôl, vzal papier a podrobne opísal Hermione, ako postupuje pri
príprave elixíru. Potom vybral Hedvigu z klietky a priviazal jej lístok na
nohu. Odpoveď prišla o štyri dni.
Harry,
Ty si ale poriadne
nemehlo. Nevieš čítať alebo čo. Na tretí deň máš do elixíru pridať sekanú
krabiu nohu a nie drvenú.
Dúfam, že sa riadne učíš. Ak
budeš niečo chcieť, kľudne sa ozvi. My sa máme s Ronom zatiaľ fanj. Tiež
sa učíme.
Hermiona
Učia sa, ale čo,
usmial sa pri poslednej vete Harry.
Zroloval pergamen a tresol si rukou po čele. Tá Hermiona má pravdu.
Skutočne krabiu nohu drvil. Otvoril knihu a zvýrazňovačom podčiarkol
pridáme sekanú krabiu nohu. Možno aj nejaký iný študent
bude mať taký istý problém ako on. Tak ho pred ním dopredu vystríhal.
Na štvrtý deň z kotlíka stúpal
krásny fialový dym. Musím ho vyskúšať. Otvoril skrinku s dažďovkami
a jednu z nich prerezal. Vzápätí na ňu kvapol elixír. Dažďovka sa prestala
zvíjať a bola zase celá. Niečo si uvedomil. Vstal a podišiel ku skrini.
Otvoril školský kufor a vybral ostrú nabrúsenú dýku, ktorú mu na Vianoce
daroval Hagrid. S nožom v ruke si sadol za stôl. Chvejúcou rukou priložil
čepeľ noža na svoje zápästie a zarezal. Jeho rukou prenikla ostrá bolesť
a oči sa mu zaliali slzami.
„Bože, dúfam, že to bude fungovať aj na ľudí. Inak budem týždeň chodiť
s rozďavenou rukou.“ Naberačkou nabral elixír a nalial ho na pripravenú
gázu. Priložil na rozďavenú ruku. Miestnosť zaplnil smrad a jeho zúfalý
výkrik. Bolesť bola strašná. Stokrát horšia, ako keď sa porezal. Keď sa
upokojil, pomaly zodvihol gázu.
„Skvelé,“ ruka bola celá. Ani náznak po nejakom reze. Zotrel si z čela pot
a s rozžiareným úsmevom nalial do decovej fľašky elixír. Ledva, ledva
naplnil fľašku. No čo vlastne mohol čakať po štyroch dňoch varenia? Do
poznámok si červeným perom napísal: Vždy variť z dvojnásobného množstva,
inak zostane iba deci. Zazdalo sa mu, že niečo buchlo. Poobzeral sa okolo
seba, ale nevšimol si nič podozrivé. Upratal si stôl, prísady položil do
kufra a odložil kotlík. V noci si ho umyje v kúpelke. Spokojne si ľahol na
posteľ a začal čítať deväťdesiatu ôsmu otázku. Do konca prázdnin sú už iba
dva týždne, ešte si musí všetko zopakovať, aby ho Snape pri niečom
nenachytal. Bol spokojný sám so sebou, aj s Ronom a Hermionou. Bez ich
pomoci by to nikdy nezvládol. Ešte by bol len niekde v strede Snapovho
pergamenu a teraz je už na konci. Ak sa za tieto dva týždne nič neprihodí,
má šancu skúšku ako tak urobiť. Hovoril si ako tak, lebo pri Snapovi
človek nikdy nevie.
*************
Blížili sa posledné dni prázdnin
a sova od Snapa stále neprichádzala. Harry bol zo dňa na deň nervóznejší.
Každé ráno vstával s tým, že dnes už určite príde sova s pozvánkou na
skúšku. Bolo to deprimujúce. Upokojovali ho iba správy od Rona a Hermiony.
Už asi po desiaty krát si opakoval účinky asfodelu, keď sa domom ozval
príšerný rev. Odhodil knihu a zletel dole schodmi. Z kuchyne sa ozýval
plač. Nakukol dnu a zostal stáť vo dverách, ako skamenený. Nad dresom bol
sklonený Dudley, ruka celá krvavá a na drese boli položené jeho dva prsty
– malíček a prstenník. Teta Petúnia bola bledá a nevládala sa pohnúť, iba
meravo pozerala na Dudleyho ruku. Strýko Vernon chodil hore – dole po
kuchyni a vrieskal: „Sanitku, treba zavolať sanitku.“ Vtom Dudley pozrel
na Harryho
„Oci, to on...“
„Čo,“ skočil Vernon k Harrymu a chytil ho pod krk, „čo si urobil môjmu
synovi? Ty hnusný bastard.“
Harry sa trepal pod silným zovretím. „Ja nič, nič som mu neurobil. Nebol
som tu. Bol som v izbe.“
„Ne, ne,“ koktal Dudley a ukazoval na Harryho, „nech mi pomôže.“
Vernon nechápavo pozrel na syna: „On?“ Dudley kývol hlavou áno. Od bolesti
už ledva hovoril a krv z rany mu tiekla po kredenci.
„Má nejakú vodičku, videl som ho. Roz..., roz..., rozrezal si ruku, potom
si si si na to niečo priložil a mal ju zase ce..., ce..., celú. Videl som
to!“
„Dudley, prestaň blúzniť. Nič také neexistuje. Petúnia, rob niečo,“ kričal
Vernon.
„Videl som to. Oci, nech mi pomôže.“ A Dudley sa zrútil na kolená.
Vernonovi zasvietili oči. „Máš niečo také, o čom rozpráva Dudley?
Odpovedz!!!“
„Nie,“ krútil hlavou Harry.
„Klame, oci, on klame. Videl....som...ho,“ zúfalo sa pokúšal hovoriť
Dudley.
Vernon pritlačil zovretie. „Neviem, či to bude fungovať, na takú veľkú
ranu,“ povedal Harry.
„Dones to sem! Hneď!“
Harry zrazu pred sebou uvidel tvár profesora Snapa. „Nie, nie,“ záporne
krútil hlavou. „Nemôžem to priniesť, je to pre Snapa, bez toho mi nedá
skúšku. Bez toho mi ju nedá, aj keby som sa rozkrájal. Bude zúriť, že som
sa nepripravil, ako chcel. Vyrazí ma. Zavolajte pre Dudleyho sanitku.“
Strýko Vernon bol už celý brantový od zúfalstva a zúrivosti. „Prines
to sem! Kašlem na tvoju skúšku. Urobíš ju neskôr.“
„Prines to Harry, prosím,“ povedal Dudley a kľačal od bolesti na
kolenách. Harry a strýko Vernon na neho prekvapene pozreli. Dudley prosí
Harryho – n e m o ž n é. A predsa. Harry pozrel na tetu Petúniu. Pozerala
na neho s očami plnými zúfalstva.
„Dobre,“ povedal Harry a pomaly dal dole Vernonovu ruku zo svojho hrdla.
Vybehol hore schodmi a otvoril skrinku s elixírmi, ktoré mal pripravené
na skúšku. S chvejúcimi sa rukami vybral fľaštičku a pritisol si ju na
srdce.
„To je môj koniec, toto mi nikdy neuveria. Ale nemôžem Dudleyho v tom
nechať,“ a zbehol dole schodmi do kuchyne.
Keď prišiel Harry do kuchyne,
Dudley už bol v bezvedomí. Strýko sa nad ním skláňal a pokúšal sa ho
posadiť na stoličku. Všade bola samá krv. „Poriadne ho chyťte,“ povedal
tete. „strašne to bolí.“ Harry chytil gázu nalial na ňu elixír a potrel
ňou odrezané prsty. Vtom mu Vernon chytil ruku: „Nie, idem okamžite
zavolať sanitku, nepotrebujeme žiadne šarlatánstvo.“
„Nechaj ho, Vernon,“ povedal pevne teta Petúnia, „nechaj ho. Urob to,
Harry.“
Harry priložil gázu na ranu na ruke a pripojil prsty. Vylial zbytok
elixíru na mokrú gázu a obviazal ruku. Kuchyňu zalial príšerný smrad
a Dudley začal vrieskať ako zmyslov zbavený. V očiach Dursleyovcov sa
zračilo zdesenie. Zrazu Dudley prestal revať a pomaly si odtiahol gázu.
Ruka bola celá. Teta Petúnia sa s plačom zosunula na stoličku a strýko
Vernon neveriacky civel na syna, ktorý celý bez seba tancoval po kuchyni
s rukou zodvihnutou nad hlavu. Vernon otvoril bar a lokol si priamo
z fľaše nejakého alkoholu. Harry si celý zúfalý sadol za stôl. V ruke
neveriacky držal prázdnu fľaštičku a opakoval: „To je môj koniec. Všetko
bolo zbytočné. Toto mi nikto neuverí.“
„Urobíš si nový,“ plesol ho veselo Dudley po chrbte, už zdravou rukou.
„Nový?“ neveriacky na neho pozrel Harry, „blázniš? Trvá to štyri dni,
dokedy bude hotový a pozvánka na skúšku je tu každú chvíľu. Nový už
neurobím a bez neho neurobím skúšku, na ktorú som drel dva mesiace.“
„Na jednom elixíry predsa nezáleží,“ pridala sa teta Petúnia, „ keď budeš
vedieť ostatné veci.“
„Nezáleží? Vy nepoznáte Snapa. Musím to urobiť na sto percent. Inak som
skončil. Nevezme ma k sebe na elixíry. Všetko je v kely.“
Strýko Vernon vzal fľaštičku do ruky. „Ešte ti tu niekoľko kvapiek
zostalo. Musí ti uveriť, že si to mal plné.“
Harry sa trpko usmial. „Ak mi odreže prst a povie mi, aby som si to
vyliečil, tak mi to stačiť nebude.“
Teta so strýkom na seba zhrozene pozreli.
Vtom cez kuchynské okno preletel veľký výr a pristál priamo pred Harrym na
stole. Otrčil nohu a Harry mu dal dole obálku s Rokfordskou pečaťou. Výr
sa vzniesol, zakrúžil nad stolom a vyletel von. Harry trasúcimi sa rukami
otvoril obálku:
Vážený pán Harry
James Potter,
zajtra o 10,00
hodine Vás pozývam na záverečnú skúšku z elixírov.
profesor Severus
Snape
riaditeľ Slizolinu
P.S Príde pre Vás
strážna hliadka.
„No, už je to tu. Zajtra idem na popravu,“ povedal smutným hlasom Harry
a hodil list na stôl.
Teta Petúnia vzala list do
ruky a povedala: „Mohli by sme tomu profesorovi Snapovi napísať, čo sa
stalo, že si ten odvar mal, ale si ho použil na Dudleyho ruku. Takú
ospravedlnenku.“
Harry na ňu neveriacky pozrel: „Nebude brať do úvahy žiadne
ospravedlnenky od muklov. Je to čarodejník zo Slizolinu, neznáša muklov.
A neznáša ani mňa. Idem sa ešte učiť.“ Vzal tete z rúk list aj prázdnu
fľaštičku zo stola a pobral sa do svojej izby. Učil sa do štvrtej ráno.
Potom si dal budík na deviatu a hneď tvrdo zaspal.
Harry bol v Snapovej pracovni
a pripravoval nejaký elixír. Snape sa na neho uprene pozeral a usmieval sa
tým jeho arogantným úsmevom. Ruky sa mu triasli a všetko mu z nich
padalo. Snape mu dával otázku za otázkou a on nevedel odpovedať ani na
jednu.
„Tak vidíte, vážená porota, tento chlapec je absolútne neschopný. Všetka
moja snaha niečo z neho vykresať je márna. Je to absolútny tupec. Pán
Fudge, môže si ministerstvo dovoliť takého aurora?“
Harry pozrel za katedru. Sedel tam Kornelius Fudge, Dolores Umbridgeová
a Lucius Malfoy. „Nie, nie, nie,“ odpovedali postupne porodcovia.
„Aj ja sa pripájam k vášmu verdiktu,“ povedal Snape. „Týmto je vaša skúška
skončená, pán Potter. Neprospeli ste.“ Snape stlačil gombík a jeho
pracovňou sa ozval hrozný zvuk.
Harrymu sa z toho chvela celá
hlava. Otvoril oči. Budík zvonil ako divý a Hedviga plieskala zobákom do
klietky. Zastavil budík. O desať minúť deväť. Ešte aj ten budík, akoby bol
vedel, čo sa mu snívalo a nemohol to už ďalej zniesť, tak zazvonil o desať
minút skôr. Zostal ležať v posteli a znovu si predstavil sen. Ach, snívalo
sa mu o troch ľuďoch, ktorých neznáša a ktorí neznášajú jeho. Ako mu len
tá skúška dopadne. Vstal, vzal si uterák a šiel sa osprchovať. Potom si
poukladal do ruksaku všetky učebnice, vložil tam krabicu s elixírmi,
pergameny a list od Snapa. Obliekol sa do školskej uniformy a zbehol dole
schodmi do kuchyne. Dursleyovci sedeli pri raňajkách.
„Dobré ráno,“ pozdravil a položil si ruksak ku dverám. Dursleyovci na
neho zízali s otvorenými ústami. Ešte nikdy ho nevideli v školskej
uniforme. Celkom mu to seklo a na plášti sa mu vypínal zlatý lev
Chrabromilu.
„Čo to máš oblečené?“ spýtala sa ho teta Petúnia.
„Školskú uniformu,“ odpovedal ticho a natrel si rožok maslom.
„V tomto chodíte v škole?“
„Uhm,“ odpovedal s plnými ústami, sadol si ku stolu a nalial si kakaa.
Veľmi sa mu nechcelo jesť. Žalúdok mal stiahnutý a cítil ako by mal v ňom
naliate olovo.
„Všetci?“ nedala sa odbiť teta.
„Áno. Dudley, čo si včera robil, keď si si poranil prsty?“ spýtal sa
Harry.
„To by vlastne zaujímalo aj mňa,“ zagánil na Harryho strýko Vernon.
Dudley sa pomrvil na stoličke a napchal si plné ústa čokoládového pudingu.
„Duduško, odpovedz ockovi, ako sa ti to stalo,“ sústrastným hlasom sa do
rozhovoru zamiešala teta Petúnia.
„Ale, potreboval som odrezať do školy rovnako veľké štvorce. Na
technických prácach budeme zhotovovať pomôcky na geometriu pre mladších
spolužiakov a nechcel som otravovať ocka. Myslel som si, že to zvládnem.“
Harry na neho pochybovačne pozrel ponad svoje okuliare. Keby ho nepoznal,
aj by mu uveril. On a pomoc mladším spolužiakom. Klamal až sa hory
zelenali. Isto šije nejakú podlosť, s tými svojimi kumpánmi.
„Duduško, ako si vedel, že Harry má ten liek, čo tak perfektne hojí rany?“
pohladila teta Petúnia syna po ruke.
„Videl som ho. Celé leto bol zavretý iba u seba v izbe, tak som sa sem tam
pozrel cez kľúčovú dierku, alebo som odchýlil dvere izby. Bol taký zaujatý
do toho šarlatánstva, že si to ani len nevšimol.“
Harry si spomenul, že keď skúšal Ránhojič, zazdalo sa mu, že niečo počuje.
Z úvah ho prebral Dudleyho hlas: „Aké si ešte vyrobil vodičky?“
„Elixíry, Dudley! Elixíry! A nie je to žiadne šarlatánstvo. Bez toho by si
teraz držal koláč v zafačovanej ruke s troma prstami. Tak už prestaň
a neotravuj,“ podráždene povedal Harry a pozrel na hodiny.
„Daj si pozor na ústa, Potter, a prestaň sa rozťahovať v mojom dome,“
zavrčal strýko Vernon.
„Dobre, dobre,“ odul Dudley pery, „čo znamená ten lev na tvojom plášti?“
Harry prevrátil oči: „To je znak mojej fakulty - Chrabromilu. Slizolin má
hada, Bystrohlav...“ ozval sa zvonček a Harrymu vypadol z ruky kúsok
rožka, čo nedojedol. Hodiny odbili 9,30.
„Je čas. Prišli po mňa.“ Zodvihol sa od stola, vzal ruksak a otvoril
vchodové dvere. V nich stál Moody a za nám Lupin a Tonková.
„Ako vidím, si pripravený. Môžeme ísť,“ povedal Moody.
„Harry,“ ozvalo sa mu za chrbtom. Teta Petúnia ku nemu podišla, strčila
ruku do zástery a podala mu bielu obálku. „Tu je to, čo sme ti sľúbili.
Možno ti to pomôže.“
„Ďakujem,“ povedal Harry a vyšiel von za Moodym.
„Stalo sa niečo, že sú taký milý?“ spýtal sa Lupin.
„Nie,“ odvetil Harry a nešťastne kráčal chodníkom k pani Figovej.
************
U pani Figovej sa presunuli pomocou prenášadla na školské pozemky. Pri
hlavnom vchode ich už čakala profesorka McGonagallová.
„Dobrý deň, pani profesorka,“ pozdravil Harry.
„Dobrý deň, tak ako - pripravený?“
Harry kývol hlavou „Dúfam, že vás nesklamem, pani profesorka.“
Profesorka McGonagallová ho zaviedla do učebne elixírov. Učebňa vyzerala
inak. Vpredu bol dlhší stôl oblapený zeleným súknom a pred ním široká
školská lavica. Profesorka ho priviedla k lavici.
„Tu sa pripravte Potter. Vyberte si domácu úlohu a uvolnite sa. Iné
nepotrebujete nič. Verím, že profesor Snape má všetko ostatné pripravené.
Budú to oficiálne skúšky. Profesor Snape na tom trval. Začnú sa presne
o 10,00. Keď vstúpime dnu, postavíte sa. Zlomte väz, Harry,“ usmiala sa na
neho profesorka a vyšla z triedy.
Harry pozrel na hodinky: 9,55. Teda o päť minút sa to začne. Vyložil si na
lavicu skrinku s elixírmi a obzeral sa po triede. Ani sa nenazdal a ozval
sa školský zvoniec. Dvere sa otvorili a dnu vstúpila profesorka
McGonagallová nasledovaná profesorom Dumbledorom. Čudný sprievod uzatváral
Snape. Harry vstal. Profesori sa postavili oproti nemu za zelený stôl.
„Vítam ťa, Harry, na záverečnej skúške z elixírov,“ ozval sa riaditeľ
a na jeho tvári sa rozlial priateľský úsmev. „Nebudem to zdržovať.
Severus, ujmite sa toho prosím.“
Snape sa pohol smerom
k Harrymu. Vytiahol prútik a klepol s ním na lavicu, na ktorej sa zjavila
bronzová nádoba plná bielych papierikov. Luskol prstami a na tabuli sa
zjavili Harryho otázky.
„Budete si ťahať otázky z dózy a odpovedať,“ povedal Snape. „Začnite
prosím.“
Harry strčil trasúcu sa ruku do dózy, vytiahol otázku a podal ju Snapovi.
„Tri,“ prečítal Snape nahlas. Otázka číslo tri sa na tabuli zrazu
dvojnásobne zväčšila a po triede sa ozvalo: „Asfodel. Jeho
charakteristika, účinky a použitie.“
„Odpovedajte,“ povedal Snape a ticho dodal: „A prestaňte sa už konečne
triasť, lezie mi to na nervy.“
Harry sa nadýchol a začal hovoriť čo sa doma naučil o asfodele. Keď
skončil, Snape si neodpustil dve – tri doplňujúce otázky. Ale Harry
zvládol aj tie. Postupne si ťahal ďalšie a ďalšie otázky a Snape sa mal ku
každej čo opýtať. Harry bol celý mokrý, pot mu stekal dole chrbtom. Už si
myslel, že sa to nikdy neskončí.
„Posledná otázka,“ ozval sa zrazu Snape „Povedzte postup pri príprave
Všehodžúsu a vysvetlite jeho použitie.“
Podrazák,
pomyslel si Harry, ale Snape vrhol na neho taký pohľad, že hneď prestal
myslieť na niečo iné ako na Všehodžús.
„Len spomínajte. Stretli ste sa s ním už, nie?“ spýtal sa ironicky.
Harry si prešiel nervózne rukami po vlasoch a začal hovoriť všetko
o Všehodžúse, na čo si v tej chvíli spomenul.
„No, mohlo to byť aj lepšie, ale vzhľadom k tomu, že Všehodžús nebol
v otázkach, je vaša odpoveď uspokojivá,“ ukončil Snape.
„Máte domácu úlohu?“ spýtal sa a poklepkal prstami po lavici.
Harrymu prešiel mráz po chrbte a otvoril skrinku s elixírmi. Snape prešiel
po nich pohľadom.
„Máte ich vyskúšané?“ spýtal sa znova.
Harry prikývol. Snape podišiel ku skrini. „Aký protielixír má zväčšovací
elixír?“ spýtal sa.
„Normalizačný,“ odpovedal Harry. Snape vytiahol zo skrine fľaštičku
a podišiel ku Harrymu. „Vystrite ruku!“
Harry vystrel ruku a on mu na ňu nalial malú kvapôčku z fľaštičky. Ruka mu
začala bublať a zrazu bola tak tri krát väčšia.
„Napravte to!“ povedal profesor.
Harry vybral zo skrinky normalizačný elixír a trochu si odpil. O niekoľko
sekúnd mal ruku zase v poriadku. Profesorka McGonagallová súhlasne
pokývala hlavou. Snape bral do ruky jeden elixír za druhým a kontroloval
ich obsah. Sem-tam mu dal nejakú otázku, týkajúcu sa ich prípravy, alebo
mu dal vymenovať prísady do niektorého z nich. Akoby si overoval či ich
skutočne robil Harry. Zrazu sa jeho čelo zvraštilo a dlhý biely prst
ukázal na poslednú prázdnu fľaštičku.
„Robíte si zo mňa žarty, Potter?!“ spýtal sa ticho.
„Nie, nie pane. Nie je to tak, ako si myslíte,“ povedal Harry a pozrel na
profesora Dumbledora. Ten aj s profesorkou McGonagallovou vstali, aby
videli, čo sa deje.
„Keď to nie je tak ako si myslím, tak nám objasnite, prečo nemáte
pripravený Ránhojič?“ spýtal sa chladno.
„Ja som ho mal. Verte mi, prosím. Môžem vám povedať presný postup, ako som
ho robil. Učil som sa ho takmer mesiac, pokiaľ sa mi podaril. Aj som ho
odskúšal, ale....“
„Ale?“ pozrel na neho Snape.
„Včera mal Dudley nehodu.
Odrezal si na cirkulárke dva prsty. Tak som ho použil, aby sa mu prsty
zase zrástli.“
„Čože?“ neveriacky povedal Snape. „Vy ste použili Ranhojič pre mukla?
Prečo neišiel do muklovskej nemocnice, keď bol taký gramblavý, že si
odfaklil dva prsty? Prečo ste sa do toho starali? Elixíry nie sú pre
muklov. Mohlo sa mu niečo stať!“ zreval Snape.
„Nechcel som to urobiť,
ale...bolo mi ho ľúto. A okrem toho je to syn mojej tety, takže bolo mojou
povinnosťou postarať sa o rodinu. Aj keď oni sa ku mne nikdy ako k rodine
nechovali,“ povedal smutne Harry.
„Túto historku vám mám veriť?“ znova sa ozval Snape, „máte na to nejaký
dôkaz, okrem týchto vašich výhovoriek?“
Harry stál so sklonenou hlavou, bolo mu do plaču. Najradšej by bol Snapa
priškrtil a bol by pokoj, ale nový učiteľ elixírov by bol možno ešte horší
ako Snape.
„Potter,“ vrátil ho Snapov hlas do reality, „pýtam sa vás, či máte nejaký
dôkaz, že ste ten elixír mali?“
Harry vzal do ruky prázdnu fľaštičku: „Ešte tu zostalo pár kvapiek, pán
profesor a ešte...“
„Čo ešte?“ skrivil Snape tvár.
Harry vytiahol zo saka bielu obálku a podal ju Snapovi. „Toto vám posiela
teta Petúnia,“ povedal sotva počuteľne. Snape vzal obálku a čítal. Na jeho
tvári sa nepohol ani sval.
Vážený pán profesor
Severus Snape, riaditeľ Slizolinu,
nevieme presne,
o čo ide, ale chceme dosvedčiť, že Harry James Potter mal pre Vás
pripravený elixír na domácu úlohu. Ale 29.8. o 14,00 ho
použil pre nášho syna Dudleyho
Dursleyho a tým mu zachránil ruku. Dudley si na cirkulárke odrezal malíček
a prstenník a Harry mu ho tým
elixírom znova prišil. Zostalo
mu iba niekoľko kvapiek. Tak buďte prosím zhovievavý a vezmite to na
vedomie pri jeho skúške.
Petúnia Dusleyová
a
Vernon Dursley
„Prišil,“ povedal Snape pohŕdavo a prevrátil oči. „Muklovia.“
„Pán riaditeľ,“ otočil sa zrazu Snape na riaditeľa, „Potter si nesplnil
všetky povinnosti, ktoré mal za domácu úlohu, a tak...“
„Severus, prosím vás, nebuďte taký prísny,“ ozval sa Dumbledore. Snape sa
zatváril kyslo. To sa dalo čakať, že riaditeľ mu bude zase nadŕžať,
blyslo profesorovi hlavou.
„Môžete si predsa overiť, či Harry vravel pravdu alebo klamal. A okrem
toho máme možnosť uvidieť účinky a použitie Harryho Ránhojiča v praxi.“
Snape sa neveriacky pozrel na riaditeľa. „Pán riaditeľ vy chcete, aby
som...“
„Dovoľujem vám to, Severus. Nie, prosím vás o to. Myslím, že je načase,
aby ste nám po šestnástich rokoch znova predviedli vaše umenie. Súhlasíte,
Minerva?“
Profesorka McGonagallová súhlasne pokývala hlavou. „Samozrejme.“
Harry pozeral po profesoroch a videl, že Snape váha.
„No tak do toho, Severus, nedajte sa prosiť. Alebo si už nadôverujete?“
povedal Dumbledore.
Snape opovržlivo odul hornú peru. Jedným z dôvodov, prečo bol takmer celý
rok dobrovoľne zavretý na Rokforde, bol aj ten, že sa tu mohol nerušene
venovať čiernej mágii, bez toho, aby to zistili sonary ministerstva.
A veľmi dobre vedel, že riaditeľ o jeho aktivitách vie a toleruje ich. Na
stretnutie s Pánom zla musí byť pripravený vo všetkých smeroch. Takže
poznámka o nedôvere bola úplne irelevantná.
„Dobre,“ povedal.
Vytiahol prútik a vyzliekol si plášť. Zodvihol ruky a začal hovoriť slová
v neznámom jazyku. Zrazu sa v triede zotmelo a v strede miestnosti sa
urobil malý vír, ktorý smeroval na zadnú stenu triedy. Harry s úžasom
pozrel na Snapa. Jeho postava sa vznášala niekoľko centimetrov nad zemou
a jeho telo obklopovalo fialové svetlo. Z prútika sa mu vinul na stenu
prúd svetla. Na stene sa začali zjavovať rozmazané obrazy a Harrymu sa
podlomili kolená. Na bielej stene za nimi bola zrazu kuchyňa Dursleyovcov
a Dudley kričal od bolesti nad dresom. Všade bola krv. Teta Petúnia stála
ako prikovaná a strýko Vernon pobehoval a kričal: „Zavolajte sanitku.“
Zrazu sa vo dverách zjavil on. Dudley na neho ukazoval a hovoril prerývane
od bolesti, že iba on ho môže zachrániť. Strýko Vernon ho držal pod krkom
a kázal mu priniesť Ránhojič. Harry sa počul, ako hovorí, že to nesmie
urobiť, že je to pre Snapa a bez toho skúšku neurobí. Potom ho Dudley
začal prosiť. Harry zmizol a Dudley zamdlel. Strýko Vernon ho dvíhal zo
zeme a zrazu tam bol zase Harry a lial Ránhojič na gázu. Dudley začal
nepríčetne vrieskať a potom tancoval s rukou dohora po celej kuchyni.
Harry sedel za stolom, držal prázdnu fľašku a lamentoval, že skúšku určite
neurobí. Zrazu začal obraz slabnúť. Snapov prútik prestal svietiť, on
prestal fialovo žiariť, klesol na zem a v triede bolo zase svetlo, ako
predtým. Snape si zotrel z čela pot a keď si obliekal plášť, zohol sa
k Harrymu a ticho mu povedal: „Zatvorte si ústa, Potter.“
„Výborne, Severus. Úžasné. Ste spokojný?“
Snape sa namiesto odpovede postavil za zelený stôl vedľa profesorky
McGonagallovej. „Môžem to ukončiť, pán riaditeľ?“
„Nech sa páči, Severus.“
„Potter, postavte sa!“
Harry sa ešte v mrákotách postavil. Nemohol uveriť tomu, čo práve videl na
vlastné oči. Hermiona mu o tom rozprávala, čítala to v nejakej knihe. Ale
neveril, že v dnešnej dobe existuje čarodejník, ktorý to vie. A nakoniec
to je Snape. Z úvah ho prebral Snapov hlas.
„Záverečná skúška z elixírov je ukončená,“ povedal „a Harry James Potter
prospel s vyznamenaním.“ Na to sa otočil a vyšiel z učebne.
Profesor Dumbledore
a profesorka McGonagallová podišli k Harrymu a podali mu ruky.
„Gratulujem.“
„Nebol veľmi spokojný, že?“ spýtal sa Harry a pozrel na odchýlené dvere,
ktorými pred chvíľou odvial Snape.
„Naopak, myslím, že bol veľmi spokojný,“ povedal Dumbledore, „ale musíš sa
učiť, tak ako si to predviedol dnes. Nečakaj, že ti niečo odpustí. Dnešným
dňom si si u neho vyčerpal aj to minimum privilégií, čo si mal.“
Privilégia u Snapa,
usmial sa pre seba Harry.
„Pán riaditeľ, to, čo pán profesor Snape predviedol...“ a Harry ukázal
na stenu za nimi. Dumbledor sa znova usmial. „Profesor Snape je čierny
mág. Ale svoje umenie nesmie bežne používať. Potrebuje k tomu povolenie
člena Wizengamotu. Čierna mágia skrýva veľa možností a Severus mal veľa
príležitostí sa ju naučiť. A to je pre nás len dobre. Harry, dúfam však,
že ti nemusím pripomínať, že to čo si tu dnes videl si musíš nechať pre
seba.“
Harry súhlasne prikývol.
„Uvidíme sa v pondelok. Dovidenia, Potter,“ povedala profesorka
McGonagallová a obaja vyšli z učebne. Harry si sadol a dal si skrinku
s elixírmi do ruksaku. Ešte stále nemohol veriť tomu, čo videl na vlastné
oči.
„Keď také niečo dokáže Snape, čo potom vie Voldemort alebo Dumbledore?“
spýtal sa sám seba.
Potom vstal, pozrel sa po učebni a šiel vrátiť knihy do knižnice.
|