KNIHOVNA
 

ZPĚT do Knihovny nebo na Novinky

Nepoužívejte tuto povídku na jiných stránkách bez svolení jejího autora. V případě dotazu mě prosím kontaktujte. Děkuji!
Při neoprávněném použití se dopouštíte krádeže autorského díla, což je proti dobrým mravům a zároveň protizákonné!

 

  
Dedičstvo
Autor: Miriam


Prikladám slovensko - český slovník poterovských výrazov týkajúcich sa poviedky:
Rokfort - Bradavice
Profesor Dumbledore - Brumbál
Durmstang - Krumvál
Beauxbatons - Krasnohulky

Sabrina Hurtonová sedela v taxiku a takmer zaspávala od únavy. Vracala sa z dvojtýždňovej konferencie o dejinách gréckej mytológie v Aténach, kde robila prekladateľku a sprievodkyňu  jednému kolegovi z univerzity. Už, aby bola doma. Napustí si teplú  vaňu so soľou s vôňou mäty a klinčeka a zaspí pri nejakom brazílskom seriáli. Taxik zastal pred jej domom.
„Slečna, slečna, ste doma,“ jemne jej stlačil ruku taxikár.
Prebrala sa, vystúpila aj s dvoma kuframi a zaplatila desať libier. Dotrepala kufre k výťahu, na ktorom bol veľký nápis: Dnes pre údržbu uzatvorený. S vypätím  všetkých síl ich vyniesla na štvrté poschodie do svojho bytu.

***

Keď otvorila vchodové dvere stupila do hŕby letákov o najlepších a najúžasnejších cenách tovarov asi v desiatich supermarketoch. Jej pozornosť upútala veľká úradná obálka. Vzala ju do ruky a vošla do kuchyne. Postavila si na kapučíno, sadla do pohodlného kresla a prezrela obálku.  Strojom bolo na nej napísané jej meno a adresa. Odosielateľ JUDr. John Ridstone, advokátska kancelária Luton. Luton to je predsa mesto, kde býva jej strýko profesor Alfred Dignified. Teda býval, krátko po jej odlete do Grécka zomrel. Nemohla sa zúčastniť ani na poslednej rozlúčke. Čo od nej môže chcieť? Otvorila obálku a na stôl vypadla pergamenová obálka so strýkovou pečaťou a úradný list od doktora Ridstona. Písal:

Vážená pani Sabrina Hurtonová,

Dňa 30. 10. 2003 sa budú prejednávať záležitosti ohľadne závete vášho strýka profesora Alfreda Dignifieda (brata vašej matky). Vaša prítomnosť je nevyhnutná. Stretnutie je zorganizované na desiatu hodinu ráno. V prílohe prikladám list Vášho strýka adresovaný na Vaše meno.

S pozdravom

JUDr. John Ridstone
                                                                                                    Advokát

Celá prekvapená chytila do rúk pergamenovú obálku a predstavila si smejúcu tvár strýka Alfreda. Prebral ju zvuk vody kypiacej do plameňa plynového horáka. Vstala zaliala kávu a vrátila sa k obálke. Pomaly rozlomila pečať a otvorila list. Bol písaný strýkovým ozdobným písmom. Čítala:

Drahá Sabrina,

keď budeš čítať tento list budem už mŕtvy. Nesmúť za mnou. Už som starý a teta Belida na mňa čaká. Dlho som premýšľal ako sa Ti odvďačím za tie roky čo si prinášala svetlo do nášho života. Kedysi si si želala môj zámok. Teraz Ti ho dávam, ale POZOR iba polovicu, pretože takú istú prosbu malo aj iné môjmu srdcu blízke dieťa. Uži si ho v zdraví.
 
Bozkáva Ťa Tvoj strýko Alfred.

 

Keď Sabrina dočítala cítila ako jej po tvári stekajú slzy. Veľmi milovala strýka Alfreda a tetu Belidu. Spomenula si ako si raz na štrkovej ceste rozbila obe kolená, keď sa naháňala s bratom. Keď jej ich teta Belida ošetrovala spýtala sa jej : „Čo by si si želala, aby ti to zahnalo bolesť, miláčik?“
„Chcela by som bývať na vašom zámku. Je tu tak nádherne,“ povedala vtedy plačúcim hláskom. Videla ako sa strýko s tetou na seba usmiali. „Čo mi to len pripomína?“ povedala vtedy  so smiechom teta.
Ale komu odkázali druhú polovicu zámku? Kto bolo to druhé dieťa, ktoré malo rovnaké želanie? Zistí to o dva dni u doktora Ridstona. Rozhodla sa. Polovicu zámku od toho človeka odkúpi.
Únava z nej akoby zázrakom spadla. Vypila kapučíno a začala si baliť kufor na zajtrajšiu cestu do Lutonu. Bola veľmi dlho hore. Od je poslednej návštevy v zámočku neubehol ani mesiac, takže sa tam nemohlo nič zmeniť, ale tešila sa tak, akoby ho ešte v živote nevidela.

****

Sabrina dorazila na miesto. Uprostred krásne upraveného staroanglického parku stál veľký zámok. Pristavila auto na štrkovom parkovisku pred hlavným vchodom, vybrala z neho kufor a začala stúpať hore širokým schodiskom. Keď bola pri vchode zbadala, že na terase stojí muž a opiera sa o zábradlie.
Bol vysoký, štíhly, s čiernymi trochu mastnými vlasmi a čiernymi uhrančivými očami. Oblečené mal čierne nohavice, bielu košeľu s viazankou a čiernu koženú bundu. „Fíha celý Armány,“ pomyslela si. Pozreli na seba. „Dobrý deň, čo si prajete?  Môžem vám nejako pomôcť?“ spýtala sa trochu prekvapená, že ho tam vidí. Muž sa na ňu  tiež prekvapene pozeral. Zamyslela sa. „Odkiaľsi ho poznám, ale odkiaľ?“ A v tom ju to napadlo. „To snáď nie je možné. Vy ste........ ty si....“
„Ahoj Sabrina,“ pozdravil.
„Severus?“ spýtala sa neisto. Nebadane prikývol.
V myšlienkach sa vrátila asi o dvadsaťosem rokov späť.

****

Bola v tomto dome aj s rodičmi na oslave profesúry svojho strýka Alfreda. Mala tak desať rokov. Sedela v parku na lavičke a čítala Sherlocka Holmesa, keď sa zrazu pri nej zjavili traja ľudia. Vysoký muž celý v čudnom čiernom oblečení schovával krištáľovú vázičku pod plášť. Vysoká štíhla žena v dlhých čiernych šatách a chlapec asi tak v jej veku s dlhšími trochu mastnými vlasmi v čiernych nohaviciach a bielo-čiernom pásikavom tričku. Prekvapene zodvihla oči  od knihy. „Dobrý deň,“ pozdravila. Muž na ňu zvysoka pozrel „Dobrý“ a všetci traja odišli do zámku. Bola zvedavá čo sú zač, preto šla za nimi. Keď vstúpila do haly mrzuto si podávali ruky s ostatnými členmi rodiny. „Profesor Hades Snape, jeho manželka Felicia a syn Severus,“ predstavoval strýko príchodzich. Muž so ženou šli so strýkom a tetou do knižnice na prvom poschodí a chlapec si sadol do kresla v kúte.
Hodnú chvíľu ho pozorovala a potom sa rozhodla, že sa s ním zoznámi. Pristúpila ku nemu.
„Ahoj, som Sabrina Hudsonová,“ predstavila sa a podávala mu ruku.
Zodvihol oči. „Severus Snape,“ povedal bez záujmu a jej ruku ignoroval.
„Ideš von na vzduch,“ pokúšala sa s ním rozprávať.
„Nie,“  Vtedy sa ozval hlas jeho otca: „Severus,“ a očami ukázal na vchodové dvere.
„Dobre idem s tebou von,“ povedal chladne a vyšli spolu do parku.
Vonku hrali decká socker. „Sabrina, poďte sa pridať,“ kričal na nich jej brat.
„Ideme?“ spýtala sa nového známeho.
„Čo to hrajú?“ pohŕdavo na nich pozrel Severus.
„Prosím? Ty nepoznáš socker?“
„Nie,“ odvetil sucho.
„Tak poď zahráme si banbinkton,“  ukázala na rakety ležiace na lavičke.
„Neviem hrať také hlúpe hry,“ povedal jej povýšenecky.
Krv v nej zovrela. „Hlúpe hry? O čo ti ide? Správaš sa, ako by si patril do kráľovskej rodiny a my ostatní sme boli iba žobráci.  Je to od teba hlúpe,“ odpovedala mu podráždene.
„Taká mukelka ako ty ma uraziť nemôže,“ odvetil naduto.
„Mukelka? Čo to preboha je? Isto nejaká nadávka,“ pomyslela si.
„Debil,“ vrátila mu a rozbehla sa za chalanmi hrať socker.
Chvíľu tam stál a potom ho zrazu nebolo. Odvtedy ho nevidela. Až teraz. Stojí tu pred ňou a vyzerá celkom k svetu. „Dohovie či je taký nadutý, ako keď bol malý,“ pomyslela si.

****

„Naše prvé stretnutie,“ povedal „nebolo príliš šťastné, že?“
„Odkiaľ vieš, že som na to myslela?“ spýtala sa ho.
„Neviem,“ prebodol ju čiernymi očami, „ale aj ja som si na to spomenul“
„Vtedy som tu bol po prvý raz,“ povedal a rozhodil okolo seba rukami. „Nepoznal som zvyky vášho .......... no, teda zvyky v Anglicku,“ povedal po chvíli.
„Ty nie si Angličan?“ spýtala sa neveriacky.
„Som Angličan, ale ...... Vieš čo nechajme to. Pomôžem ti,“ a zohol sa, aby vzal jej kufor.
„Čo tu vlastne robíš?“ spýtala sa takmer drzo.
Pozrel na ňu, pravou rukou si siahol do bundy a pomaly vytiahol pergamenovú obálku s pečaťou strýka Alfréda.
„To snáď nie,“ pomyslela si „dedič druhej polky.“ A vytiahla z tašky rovnakú obálku.
„No, myslím, že by sme si to mali ísť vybaviť dnu,“ povedal, zodvihol jej kufor a otvoril dvere do zámku.

Vošli do haly. Pocítila vôňu cédrového dreva a zaliala ju vlna spomienok. Tu s bratom trávili každý víkend, každé prázdniny, hrali sa na skrývačky, objavili dve tajné chodby, pri plameni sviečok a horiacom krbe počúvali strýkové zážitky z ciest. A teraz je to jej. Iba jej. Vlastne len polovica uvedomila si krutosť strýkovho testamentu a pozrela znechutene na Severusa.
Oproti ním bolo veľké schodisko, ktoré rozdeľovalo zámok na dve časti – pravé a ľavé krídlo. V strede na prvom poschodí bola kuchyňa a nad ňou úžasná knižnica.

„Sabrina,“ vyrušil ju Severus zo spomienok. „Chcem ti navrhnúť, aby si mi predala svoju polovicu zámku. Dal som urobiť znalecký posudok,“ vytiahol z bundy hrubú obálku. „Som ochotný zaplatiť ti aj štvornásobok sumu uvedenej v tejto obálke a v akejkoľvek mene,“ doložil.
Neveriacky na neho pozrela. „Čože chceš? To nemyslíš vážne. Mám ti predať svoje detstvo? Nikdy. Vlastne som sem prišla s rovnakým návrhom,“ povedala a vytiahla z tašky podobnú obálku ako Severus. Užasnuto na ňu pozrel. „Myslíš si, že nemám na to, aby som to tu od teba odkúpila?“ ukázala okolo seba. „Koľko chceš, zavolaj právnika, daj číslo účtu a zajtra  tam máš peniaze prevedené. Nechcem zámok predať. Chcem si ho nechať. Prečo ťa strýko uviedol do testamentu? Kto si mu vlastne bol? Videla som ťa tu iba raz,“ povedala zúrivo.
„Profesor Dignified bol môj krstný otec,“ povedal. „Jeho manželka, teta Belida bola sestrou môjho otca. A svoju polovicu ti nepredám. Aj ja si chcem zámok nechať,“ dodal s iskrami v očiach.
„Tak si ho nechaj. Uvidíme, kto to vzdá skôr,“ odvrkla, vzala kufor a šla hore schodmi. Na rázcestí zastala a potom zabočila doľava. Ľavé krídlo zámku bude teda jej.
„F Á Á Á J N !!!“ zvrieskol Severus na celú halu s rukami dohora. Vyšiel za ňou po schodoch a na rázcestí sa zastavil. Skôr ako sa vydal doprava vrhol na ňu taký chladný pohľad, že ho zacítila na chrbte.

„No, tak to by sme mali. Poznám spolumajiteľa – dieťa čo si želalo to isté čo ja. Strašné. Práve on. Hlavne, že zámok máme rozdelený,“ pomyslela si a vyhliadla si menšiu ale veľmi peknú izbičku a zložila si veci. Celý zvyšok dňa sa vybaľovala a  prezerala si zámok. Spomienky sa jej rinuli z mysle ako roztrhnutý perlový náhrdelník po schodišti. Objednala si z mesta dve pize a šla s nimi do knižnice. Na jej veľké prekvapenie v krbe horel oheň a pri ňom v kresle sedel Severu a čítal. Zháčila sa.
„Poď ďalej, knižnica, kuchyňa a hala sú spoločné. Či nie?“ precedil medzi zuby.
Sadla si oproti nemu do kresla a krabice položila na stolík medzi nimi. „Dáš si?“ ponúkla ho.
„Nie ďakujem, práve som sa vrátil z mesta.“
„Čo to čítaš?“ snažila sa nadviazať konverzáciu.
Otočil knihu ku nej. „AETERNUS“ čítala. „Chceš byť nesmrteľný?“
So záujmom na ňu pozrel. „Nie. Vieš latinsky?“
„Áno, som lingvistka,“ povedala akoby to bola tá najsamozrejmejšia vec na svete.
Zatvoril knihu. „Kde pracuješ?“ spýtal sa.
„Vyučujem jazyky na Oxforde. A ty?“
Dlho sa na ňu pozeral a potom odvetil: „Vyučujem elixíry.“
„Prosím? Vyučuješ chémiu alebo niečo také?“
„Hej. Je to niečo medzi chémiou, farmáciou, medicínou a biológiou,“ odvetil a stále jej pozeral do očí.
„Takže si vyštudoval farmáciu?“
„Aj tak sa to dá povedať,“ odvetil a kútiky jeho úst sa zodvihli v niečo čo pripomínalo úsmev.
„Naozaj si nedáš?“ ukázala na pizu na stole medzi nimi. Pokrútil záporne hlavou. Zobrala si ďalší kúsok a zbadala asi tridsaťcentimetrový prútik položený pri krabici s pizou. Chytila ho do ruky. „Čo to je?“
Severus sa narovnal v kresle, ale potom sa spamätal a povedal akoby nič, hoci celé jeho telo bolo napäté: „Polož to! ..... Prosím. To je ... to je ukazovátko, ktoré používam, keď vyučujem. Je to taký môj talizman. Nosím ho stále zo sebou.“
Prekvapene ale opatrne položila „ukazovátko“ späť na stôl.
Zrazu zbadala, že jedna stena políc z knihami je odchýlená. Severus sledoval pobavene jej pohľad. „Tajná miestnosť. Nevedela si o nej? Veď si tu trávila celé detstvo,“ povedal ironicky.
Vrhla na neho vražedný pohľad. „Čo je tam?“
Vstal. „Poď.“
Šla poslušne za ním. Otočil stenu a ocitli sa na druhej strane. Miestnosť bola taká veľká ako knižnica. Lemovali ju police s knihami.
„Ďalšia knižnica,“ povedala neveriacky skôr pre seba ako pre Severusa. Zobrala z police jednu knihu. Bola veľmi stará. „Mágia každodenného života,“ čítala. Prechádzala zrakom po knihách. „Čierna mágia v dvadsiatom storočí, Umenie zaklínania, Kúzla na každý deň,“ čítala nahlas. Knihy boli písané anglicky, francúzsky, flámsky, latinsky, grécky a čo ja viem ako ešte. Severus ju uprene pozoroval.
„Čo je to preboha za brak? Prečo to tu strýko skrýval?“ prehodila užasnuto.
„Brak?“ zabodol do nej Severus svoje čierne oči.
„Snáď tomu neveríš. Alebo si myslíš, že medzi nami žijú čarodejníci, ktorí lietajú na metle a vyrieknutím zaklínadla ťa znehybnia alebo nebodaj zabijú?“ pozrela na neho.
„Verím,“ jeho hlas znel pevne.
„Čože?“ vyhrklo z nej neveriacky.
„Je to moja práca. Poď. Ak tie knihy nechceš, ja si ich nechám.“ Chytil ju pod pazuchu a vyviedol späť do knižnice. Niečo zašepkal a stena sa zavrela. Hľadela na neho v nemom úžase.
„Tak sa mi zdá, že som vyhladol. Môžem skúsiť tvoju večeru?“ povedal akoby nič.
Nezmohla sa na slovo, iba klesla do kresla a ukázala na krabicu s pizou. „Ukazovátko“  na stole už nebolo.

„Nerozmyslela si si to s tým predajom?“ spýtal sa v prestávkach medzi jednotlivými sústami.
„Tak na to zabudni.“ odvetila mu.
„Kde bývaš?“ nadviazala rozhovor.
„V Bedforde“
„Aj tam učíš?“
„Nie. Učím na Rokforte.“
„Kde to je? Nepoznám také mesto.“
„Asi štyristo kilometrov severne od Londýna,“ povedal zjavne pobavene.
„Takže tam aj bývaš. Alebo denne dochádzaš štyristo kilometrov do práce?“
„Máš pravdu. Domov chodím iba  cez prázdniny. Inak som celý rok v škole.“
„Načo ti teda bude tento zámok, keď máš dom v Bedforde a ani tam nebývaš? Predaj mi ho a obaja budem spokojní.“
Usmial sa. „Spokojní? No, to iste nie. Sídlo v Bedforde patrí mojej rodine už takmer tisíc rokov. Ale nechcem tam zostať bývať. Nemám na ten dom pekné spomienky. Chcem sa preťahovať sem. Usadiť sa, založiť si rodinu a tak.“
Neveriacky na neho pozrela. „Ideš sa ženiť?“
„Nie. Nemám zatiaľ ani žiadnu stálu priateľku. Ale čo nie je môže byť. A ja chcem byť pripravený. Ale ty by si sem z Oxfordu tiež nedochádzala, či hej? Alebo sa chceš aj ty usadiť?“ vzal si kúsok pize a pozoroval ju s miernym úsmevom.
„Ten chlap si zo mňa uťahuje,“ povedala si pre seba. „Je neskoro, idem si ľahnúť. Ráno mám ešte nejaké povinnosti ohľadne dedičstva.“
„Viem, musíme o desiatej zájsť za právnikom a podpísať dokumenty, že súhlasíme s testamentom. “
Nezmohla sa ani na slovo. Vstala od stola. „Dobrú noc.“
„Dobrú noc,“ zaželal jej a znovu sa pohrúžil do latinskej knihy o nesmrteľnosti.
Len čo však zatvorila dvere knižnice odložil knihu a na jeho tvári sa rozhostil nerozhodný výraz. „Je veľmi pekná a múdra,“ pomyslel si. Strýko mal pravdu, zaujala ho. Ešte ju poznal len šesť hodín a  pri srdci mal taký zvláštny pocit. „ Nie, nie to nie je možné. Nemôže sa zaľúbiť do mukelky. Akoby jej preboha vysvetlil kto je? Veď nemá ani tušenia, kto bola teta Belida. Musí ovládať svoje city. Postupne sa mu ju hádam len podarí presvedčiť, aby mu predala svoju polku zámku. Bude trpezlivý. Potom odíde a všetko sa zase vráti do starých koľají.“ Vzal knihu a začal čítať. O chvíľu sa zamyslel. „Strýko, strýko čo si to na mňa našil?“ Vstal a pobral sa aj on do svojej komnaty.

Sabrina šla z knižnice rovno do sprchy. Potom si ľahla do postele a snažila sa zaspať. Namiesto spánku však mala pred sebou vysokého, štíhleho muža s dlhšími čiernymi vlasmi a čiernymi očami. Ach tie jeho oči. „Je pekný,“ pomyslela si, „ vyzerá aj múdry.“
„Ale je šialený, divný,“ hovoril jej hlas, ktorý sa ju snažil varovať, „číta staré latinské a grécke knihy o čarodejníctve, nesmrteľnosti, zaklínadlách, elixíroch a za talizman má drevené „ukazovátko“. Čo myslel tým, keď povedal, že je to jeho práca a ako zatvoril dvere do tajnej knižnice? Učí elixíry na Rokforte. Čo to je? A kde to je? Je to celé šialené. Delí sa o dedičstvo s chlapom, ktorého naposledy videla, keď bol dieťa. Nič o ňom nevie a spí v jeho spoločnosti v opustenom zámku. Keby sa ju rozhodol zabiť nepomohlo by jej vôbec nič.“ „Prestaň,“ povedal jej vnútorný hlas. „Strýko Alfred by si nikdy nevybral za svojho dediča vraha.“ „Asi máš pravdu,“ zašepkala a zaspala.

****

Keď sa zobudila slnko už bolo vysoko. Pozrela na hodiny – sedem. Rýchlo vstala, umyla sa, obliekla, upravila. Ešte posledný pohľad do zrkadla – skvelé. Svižne zbehla do kuchyne, aby si urobila niečo ľahké pod zub. Pri stole sedel Severus a čítal noviny. Keď ju zbadal, schoval ich a nevinne sa spýtal: „Zaspala si? Nevedel som čo máš rada, tak som pripravil takmer všetko,“ a ukázal na plný stôl.
Odmerane na neho pozrela: „Chceš si kúpiť môj súhlas na predaj zámku raňajkami?“
Kyslo sa usmial. „Ešte nikdy som nepodcenil žiadneho svojho nepriateľa. To by bola chyba. Iba som si myslel, že keď tu máme spolu žiť, môžeme aspoň variť spoločne.“
„Fajn, vyzerá to dobre,“ Sadla si naproti nemu a začala jesť. Sem-tam zachytila jeho pohľad ako sa na ňu pozerá.
„Aj keď nerada, ale musím ťa pochváliť. Varíš naozaj skvele. Bolo to výborné.“
„O.K. na obed môžeme zostať v meste a večeru uvaríš ty. Poď už je čas. Pôjdeme každý svojim autom, alebo ťa môžem pozvať, aby si šla so mnou?“ spýtal sa.
„Ty máš auto? A kde?“
„V garáži predsa,“ povedal a neveriacky potriasol hlavou.

****

Na stretnutie s doktorom Ridstonom prišli presne o desiatej. „Vítam vás. Už som si myslel, že neprídete. Ak dovolíte môžeme začať.“
„Nikto iný nepríde?“ spýtala sa Sabrina a obzrela sa okolo seba.
„Nie, pán profesor Dignified svoj majetok rozdelil počas svojho života. Do dedičstva vstupoval iba zámok s priľahlým parkom. Za dedičov určil vás dvoch v pomere 1:1, teda každému z vás pripadá polovica zámku a polovica parku. Rozdelenie nechal pán profesor  na vás. Teraz by som rád prečítal záveť.“ Doktor Ridston prečítal záveť a oboch ich poučil o právach a povinnostiach.
„Chce jeden z vás tomu druhému predať svoju polovicu?“ spýtal sa doktor.
„Nie,“ odpovedali obaja naraz.
„Dobre ale aj tak vás musím oboznámiť s dodatkom k závetu. Musím vás upozorniť, že keby ste tak urobili, alebo keby ste svoj podiel chceli predať tretej osobe prepadá majetok štátu a každý z vás musí uhradiť na účet uvedený v dodatku závetu dvanásť miliónov libier odškodného.  Pán profesor tým, že vám odkázal zámok splnil vašu dávnu túžbu z detstva byť majiteľom jeho sídla a to je dosmrtný záväzok.“ Prekvapene na seba pozreli.
„Ak súhlasíte so závetom a s jeho dodatkom podpíšte prosím,“ povedal a podal im perá. Obaja podpísali.

Z notárskej kancelárie vyšli obaja zamyslení. „O čo strýkovi ide?“ spýtal sa Sabrina.
„Neviem,“ odvetil Severus. „Som znechutený. Môžem ťa pozvať na čaj?“
Pozrela na neho. „Vlastne prečo nie. Teraz sme na tom rovnako. Nemáme si čo vyčítať a znaleckými posudkami môžeme zakúriť v krbe.“ Kyslo sa usmial a zamieril do neďalekej reštaurácie.

****

Dni ubiehali ako voda. Sabrina chodila do mesta na dlhé prechádzky, kúpala sa v neďalekom jazere alebo študovala v knižnici. Nikdy sa jej však, aj keď sa o to pokúšala, nepodarilo otvoriť tajné dvere do druhej knižnice. Nevedela ako trávieva voľný čas Severus. Stretávali sa takmer bez slova pri jedle alebo v knižnici. Niekedy si všimla, že ju pozoruje, ale keď sa na neho pozrela ihneď uhol pohľadom. Nikdy však nechodili na územie toho druhého. Jednoducho trávili prázdniny každý po svojom.

****

Sabrina sa zobudila na známu bolesť v podbrušku. Mala svoje dni. Dala sa trocha do poriadku, zapila tabletku od bolesti a pomaly sa dotackala do kuchyne na raňajky. Celá bledá si sadla za perfektne prestretý stôl a ledva odpovedala na Severusov pozdrav.
„Je ti niečo,“ spýtal sa a ustarostene na ňu pozrel.
„Nie,“ takmer mu odvrkla.
„Akože nie? Veď vidím, že si celá akási ..... iná. Bolí ťa niečo?“
Nervózne na neho pozrela. Čo mu má povedať? „ No vieš......... Nechápeš?“ Zľahka sa dotkla brucha.
„Á,“ povedal, akoby práve pochopil  princíp globálneho otepľovania zemegule.
Dvakrát zahryzla do hrianky s akousi neznámou, ale veľmi chutnou pomazánkou. „Prepáč, je to veľmi dobré, fakt, ale mne teraz nejde dole krkom vôbec nič. Idem si ľahnúť,“ a pomaly sa „doplazila“ do svojej izby a zvalila sa do perín.

Ozvalo sa zaklopanie. Prekvapene zodvihla hlavu z vankúša. „Ďalej.“ Vošiel Severus a v ruke držal veľkú šálku, z ktorej vychádzal tenučký ružový dym. Sadol si ku nej na posteľ. „Napi sa,“ povedal a jemne ju pohladil po vlasoch.
„Čo to je?“ pozrela neveriacky na hrnček a potom na neho.
„Neboj sa neotrávim ťa, len sa napi, pomôže ti to.“
Posadila sa. Bola tak blízko pri jeho tvári, že cítila jeho dych na svojich lícach a jemnú klinčekovú vôňu jeho tela. Keď si brala hrnček ruky sa im dotkli a jej telom prebehla iskra. Pozreli si do očí. „Skúsim to teda, horšie ako mi je mi už hádam nebude,“ zahovorila a odpila si plný dúšok. Pocítila ako jej žeravé teplo prechádza každým milimetrom tela. Zdesene na neho pozrela. Zmizlo to však tak rýchlo, ako to prišlo a bolesť ustávala.
„Musíš to vypiť celé, inak sa bolesť vráti,“ pritisol jej jemne hrnček k perám. Poslúchla ho. Pila znovu a znovu a cítila ako sa jej z každým dúškom tej zázračnej tekutiny dostáva do tela nová sila.

Hrnček bol prázdny. Severus vstal: „Teraz si oddýchni.“
„Nechoď,“ zašepkala. Zostal nerozhodne stáť. „Poď,“ ukázala na posteľ. „Porozprávaj mi niečo o sebe.“
Nervózne sa pomrvil. „Na mne nie je nič na rozprávanie,“ povedal akoby zachrípnuto.
„Už si dočítal knihu o nesmrteľnosti a čiernu mágiu dvadsiateho storočia? Pouč ma,“  povedala a prebodla ho očami.
„Prestaň, už musím ísť.“
„Do tajnej knižnice?“ spýtala sa ostro.
„O čo ti ide?“ povedal takmer zúrivo.
„O teba. Chcem vedieť ako si otvoril knižnicu, prečo čítaš tie knihy, čo je tvoja práca, prečo máš pri sebe stále to „ukazovátko“, prečo do tvojej izby lietajú sovy, prečo predo mnou schovávaš noviny, čo je to Rokfort, a čo si mi to dal vypiť, že mi je tak dobre ako nikdy predtým,“ povedala jedným dychom.
Dlho sa na ňu pozeral. Jeho pohľad bol plný nehy ale zároveň aj neistoty a strachu. „Dobre,“ povedal po chvíli slabým hlasom, „ale nebude sa ti to páčiť.“
„Do toho, skús to,“ posmelila ho.

Sadol si ku nej na posteľ a pozrel jej priamo do očí. „Som profesor elixírov a riaditeľ jednej z fakúlt  na Rokforte. Elixíry sú rôzne odvary, ktoré majú liečivé alebo iné účinky. Práve si jeden vypila. Rokfort je .... Rokfort je stredná škola čarodejnícka,“ odmlčal sa a na chvíľu zatvoril oči, keď sa upokojil pokračoval: „Som čarodejník, Sabrina. Taký, ktorý vie lietať na metle a vyrieknutím zaklínadla dokáže znehybnieť a zabiť človeka.“
„Nie, to predsa nie je možné. Čarodejníci nejestvujú,“ povedala pevne ale v jej očiach sa zjavil strach.
„Ale áno Sabrina, jestvujú. Jeden z nich práve teraz sedí na tvojej posteli. Pozri sa.“  
Položil šálku, ktorú stále držal v ruke na posteľ a vytiahol z nohavíc prútik. „Teraverto“ V tej chvíli sa šálka zmenila na bielu holubicu.
Sabrina zvrieskla a zakryla si tvár rukami. „Vedel som, že by si so mňa mala strach, preto som ti nechcel nič povedať. Sabrina ja .....“
Zhlboka sa nadýchla. „Strýko o tom vedel?“
„Samozrejme. Teta Belida bola tiež čarodejnica, veď bola sestrou môjho otca. Korene čarodejníctva v našej rodine siahajú do šiesteho storočia. Keď sme sa vtedy stretli bol som     v „obyčajnom“ svete prvý krát. Nepoznal som žiadny socker ani banbinkton, a ani žiadne deti čo nevedia čarovať – muklov.“
Trocha sa upokojila „Mukelka, povedal si mi vtedy mukelka. Teda je to nadávka.“
„Ako sa to vezme. Čarodejníci tak nazývajú ľudí čo nevedia čarovať. Zato „Debil“ je poriadna urážka,“ povedal  a úsmev mu zaihral na tvári.
„Už je ti lepšie?“ spýtal sa súcitne.
„Ešte ma nikto tak neprekvapil a nevystrašil ako ty. Bude to chvíľu trvať kým to predýcham,“ povedala. „Ale ten elixír bol úžasný. Cítim sa ako znovuzrodená.“
„To ma teší,“ znovu sa usmial a pohladil ju po vlasoch.
„Ako sa otvára tá knižnica?“ spýtala sa.
„Kúzlom. Dvere sú začarované. Je to knižnica tety Belady.“
„Naučíš ma to?“ spýtala sa odrazu.
Ohúrene na ňu pozrel. „Čo? Čarovať?“
„Si predsa profesor na čarodejníckej škole. Nemalo by ti to robiť problém.“
„Akosi rýchlo ťa prešiel ten strach a okrem toho učím elixíry a nie čarovanie,“ povedal.
„Ak dovolíš, aj tak by som rada preskúšala tvoje pedagogické schopnosti. Stačí mi, keď ma naučíš otvoriť knižnicu. Patrí predsa aj mne. Hala, kuchyňa a knižnica sú spoločné. Či nie?
Pozrel je do očí. Už v nich nebol strach, aspoň nie taký ako pred chvíľou. Myseľ mala čistú. Čítal, čítal ....... porozumenie? náklonnosť? možno .......

****

Od vtedy boli stále spolu. Chodili na prechádzky, kúpali sa v jazere, v knižnici trávili celé hodiny v družnom rozhovore pri horiacom krbe a bylinkovom čaji.
Pri jednej z prechádzok ich zastihol dážď. Zostalo chladno. Sabrina sa celá triasla. Chytil ju okolo pliec a pocítil ako sa jeho telo rozpaľuje túžbou po nej. Do zámku prišli zmoknutý do nitky.
„Choď sa prezliecť a príď do knižnice. Zakúrim v krbe a pripravím niečo pod zub.“ Sklonil sa ku nej a vášnivo ju pobozkal na pery. Neodtiahla sa, ale opätovala jeho bozk. Takmer sa mu zatočila hlava. „Choď,“ súril ju hore schodmi. Prezliekol sa švihnutím prútika a podobne zakúril v krbe a pripravil večeru pri sviečkach.

Sadli si oproti sebe. Severus otvoril fľašu červeného francúzskeho vína. Pripili si. Víno ich rozpálilo ešte viac. Vstal. Pristúpil ku nej a pritlačil svoje pery na jej. Pomaly ju zodvihol zo stoličky. Položila mu ruky na plecia, akoby chcela získať rovnováhu. To mu stačilo. Zobral ju do náručia a s perami pritisnutými na jej ju niesol schodiskom do spálne. Pri posteli sa zastavil. Pozrel jej hlboko do očí a rozopol jej blúzku. Niečo zašepkala. Slovám nerozumel, ale zmyslu určite. Bola rovnako vzrušená ako on. Vášnivo ho objala okolo krku a začala mu rozopínať gombičky na jeho košeli. Tak pekne voňala. Dlane položila na jeho hruď:
„Milujem dotyk tvojho tela,“ šepla.
Pri týchto slovách ho zachvátilo vzrušenie. Celé telo mal ako zelektrizované.  Vyzliekol ju. Pohladil končeky jej drobných pŕs a privrel oči, aby ho nezmietla vlna žiadostivosti.  Sabrina mu odopla opasok na nohaviciach a rozopla zips. Zadržal dych. Vzrušenie bolo také silné, že chvíľu by vystačil aj bez kyslíka. Pomaly mu stiahla nohavice. Padli mu k nohám.
„Severus.“
Vystúpil z nohavíc, chytil ju za driek a zvalil sa naznak spolu s ňou na bielu prikrývku. Začala ho bozkávať. Prstami mu krúžila po ramenách. Rozochvel sa. Jednou rukou ju chytil za bok a pobozkal nežnú krivku jej lona. Zachvela sa a natiahla k nemu ruky. Ľahol si na ňu a pocítil nepredstaviteľnú slasť. Videl, že ona prežíva to isté.

O hodnú chvíľu sa prebral z omámenia, zodvihol sa na lakťoch a pozrel jej do tváre. „Ako to bez teba vydržím? Milujem ťa. Milujem tvoj smiech, tvoj hnev, milujem tvoju dušu.“
Pozrela sa mu do hlbokých čiernych očí: „ Aj ja ťa milujem. Od prvej chvíle čo som ťa uvidela.“

„Želal si si vlastniť tento zámok?“ spýtala sa a pohladila ho po hrudi.
Zamyslel sa a po tvári mu prešiel mrak. „Vieš môj otec bol veľký čarodejník, ovládal veľmi dobre čiernu mágiu a doma bol niekedy no....... trochu hrubý. Raz, keď zase kričal na mamu som sa premiestnil sem a povedal som tete a strýkovi, že u nich chcem zostať a nikdy sa nevrátim domov. Ale prišiel otec a musel som ísť. Neželal si, aby som sa stýkal s muklami – s tebou, tvojim bratom a ostatnými deťmi. Potom som začal chodiť na Rokfort a mal som aspoň na čas pokoj.“
„Myslíš, že strýko vedel, ....že chcel, aby to s nami takto dopadlo ?“ usmiala sa a ukázala na nich ležiacich v objatí v posteli.
„Bol som pri ňom, keď zomieral. Zavolal ma. Aj teba chcel pri sebe, ale bola si veľmi ďaleko. Keby si bola čarodejnica si tu z Atén za desať minút. Vtedy ma chytil za ruku, usmial sa, podal mi obálku a povedal: “Otvor to, keď budem mŕtvy, myslím si, že budeš s mojim rozhodnutím spokojný.“ Potom dodal: „Aj ona.“ Zatvoril oči a vypustil dušu. Nevedel som čo to má znamenať, až keď som ťa videl vystupovať z auta pochopil som čo tým myslel.“
„Mal som ho veľmi rád,“ pevne ju objal, aby zahladil slzu, ktorá mu stekala po tvári.
„Aj ja,“ skryla si tvár do jeho čiernych vlasov.

****

Priniesol jej raňajky do postele. „Rozmýšľal som nad nami. Mohla by si u nás učiť francúzštinu a nemčinu, aby naši žiaci rozumeli študentom zo spriatelených škôl v Durmstangu a v Beauxbatonse. Riaditeľ mi spomínal, že by zamestnal učiteľa jazykov.“
„Nemôžem učiť na čarodejníckej škole. Neviem čarovať.“
„Na jazyky nepotrebuješ vedieť čarovať. A okrem toho knižnicu sa ti už podarilo raz otvoriť. Robíš pokroky,“ povedal s úsmevom a jemne ju pobozkal na líce.
„Idem poslať profesorovi Dumledorovi sovu, že som zohnal profesorku na jazyky.“
„Sovu?“ pozrela na neho nechápavo, potom si však na niečo spomenula a dodala: „Aha, sovu, samozrejme, choď,“ a pustila sa do hrianok s neznámou ale vynikajúcou pomazánkou.

 

ZAČIATOK

 

Nahoru

HARRY POTTER, characters, names and related indicia and WARNER BROS., shield logo and related indicia are trademarks of Warner Bros. TM & © 2003.
Harry Potter Publishing Rights © J.K.R.